Na izbe sme traja: približne 12 ročný chalan, prechádzajúci z početnej Tureckej komunity (asi 10% obyvateľstva Holandska).Jeho zranenie je až dych vyrážajúce: hruďou začínajúca, pokračujúca bruchom a končiaca nad pravým kolenom - rezná rana nožom. Že vraj pouličná bitka, Viac som sa nepýtal. Druhý chlap je Holanďan, asi 40 ročný, pôvodom z Etiópie. Leží tu asi pre to najbežnejšie holandské zranenie: spadol z bycikla a ten mu reťazou a ozubeným kolesom rozťal nohu. Príliš sa mu z nemocnice domov nechce. Že vraj čo tam... No ja sa už nemôžem dočkať a navyše som si dnes vypracoval odpor ku nemocničnému jedlu.
Pooobede začalo pršať a padla tu na všetkých taká melancholická nálada. Vždy usmievavé sestričky sa ukázali iba na zavolanie, pobodaný Turek zaryto civel na televizny kanál s tureckými filmami, Etiópčan si nervózne ohmatával zmasakrovanú nohu. Ja som sa pokúšal čítať Sto rokov samoty od Marqueza, ale keď na strane sto jedna z hlavných hrdiniek Rebequa začne jesť zem, vrátane trávy, chrobákov a divokého hmyzu až z toho zvracia, usúdil som, že to nie je úplne ono.
Našťastie sa začalo vonku blýskať a padať krúpy, teda tradičný Júl v Holandsku. Každý sa ešte viac schúlil do svojho kútiku. Svetlo bleskov kde-tu osvetlilo izbu. Mne to v tom okamihu pripomenulo červený koberec Oscarových večerov. Určite ste to videli v telvízii rovnako ako ja. Páni v decentných frakoch, dámy v róbach v hodnote HDP stredne veľkého Karibského ostrova. V okamihu ich vstupu na koberc, zaplaví ich svetlná salva z fotoaparátov. "Usmievajte sa, fotia nas!" Vyhŕkol som podvedome na mojích spolutrpiteľov. Tí sa razom zmenili na filmové hviezdy a pripoji sa ku môjmu širokému usmevu adresovanemu obloku, za ktorým sa všetci čerti ženili. Aspon na chvilu sme sa tak pripoji k tym bezvadnym telám hollywoodskych hviezd a zabudli tak na naše boľačky.
