Dámy a páni… mám znova vysunutú platničku.
Áno. Znova.
Takže nás čaká ten istý kolobeh ako predtým.
Ja nechceeeem.
A aby toho nebolo málo, mám aj novinku – vysušila sa mi tekutina medzi platničkami. Čiže už nebudú také pružné a, samozrejme, môžu sa vysúvať ešte ľahšie. Dvojnásobná radosť.
A ešte nejaké ďalšie detaily, ktorým momentálne úplne nerozumiem, takže si počkám, čo na to povie neurochirurg.
Zatiaľ si mám hlavne dávať pozor, aby som nespadla.
Čo je, samozrejme, veľmi jednoduché odporúčanie pre človeka, ktorému sa skoro podarilo zložiť vo fóliovníku pri dávaní dokopy uhoriek a Hokaidó.
Záhradkárčenie – nový extrémny šport.
Každú zlú správu alebo novú diagnózu som si vždy nejako vykreslila. Pomáhalo mi to dostať to z hlavy von.
Lenže tentokrát…
Trasú sa mi ruky.
A nemám energiu. Nemám silu.
Aj keď sme boli päť dní na výlete vo Veľkom Mederi. A tam bolo tak nádherne. Naozaj. Dokonca ma tam ani chrbát nebolel.
Až posledný deň.
A potom realita.
Toľko vecí sa okolo mňa deje kvôli JEDNEJ výpovedi z mojej obľúbenej pekárne.
Čakala som päť mesiacov.
Päť.
A čakala som na to, aby sa mi NEOZVALI zo sociálky.
A potom prišlo:
„Veď vy tu nič nemáte.“
Prosím?
Tak som napísala mail. Chcela som vedieť, či treba ešte niečo doložiť a ako je na tom moja žiadosť o invalidný dôchodok.
A nič.
Za mojím úsmevom sa momentálne skrýva neskutočná bolesť.
A teraz bez servítky.
Striedam lieky. Kombinujem lieky. Robím všetko preto, aby som tú bolesť aspoň na chvíľu umlčala.
A teraz idem na posúdenie k rehabilitačnej lekárke, či s týmto nálezom vôbec môžem po troch mesiacoch znova rehabilitovať.
Lebo samozrejme.
Keď už si myslíš, že sa niečo začína skladať, život vytiahne ďalší dielik.
Ale vždy sa vraj nájde aj niečo pozitívne.
Tak hľadám.
Síce chodím od pohovoru k pohovoru. Je to únavné. A stále si kladiem otázku:
Kedy sa vlastne zamestnám?
Otec mi vraví, že som po tých rokoch viac poskladaná ako auto a stále sa ma niekto snaží skladať ešte viac.
Možno by som mala na tú prácu kašľať.
Škoda, že nie som strom.
Alebo paradajka.
Tie si žijú z niečoho, čo si nájdu pod zemou.
Potichu závidím.
A tak si na záver dávam jednu univerzálnu radu pre tento august:
Na prášky!
