Práca, v ktorej som mala zodpovednosť.
Ráno som prišla do práce a nevedela som sa zastaviť až do večera. Potom spať a celé odznova.
Moji známi dobre vedia, že ja jednoducho neviem oddychovať.
Stále musím niečo robiť.
Vsúvka — Priekopa medzi mnou a
mamou sa začala vyrovnávať.
Medzičasom sa dedkovi začalo výrazne priťažovať.
A hoci bol na tom zle, s mamou sme si mysleli, že horšie to už byť nemôže.
Ba.
Môže.
Tetánia
Keď dedka brali do nemocnice, začali moje problémy s očami.
Každému som to opisovala ako „záclonu“.
A presne tak to aj vyzeralo.
Zrazu som približne na pol hodinu skoro nič nevidela a potom to pomaly ustupovalo.
Zo začiatku som si hovorila, že je to asi únava alebo stres.
Lenže keď sa to začalo opakovať dva týždne vkuse, každý deň aj dvakrát, prestávalo to byť normálne.
Nasledovalo očné vyšetrenie.
Okrem toho, že nevidím do diaľ ky už pár rokov, pani doktorka nenašla nič zvláštne.
Bola však veľmi milá a ochotná a odporučila mi okamžité neurologické vyšetrenie.
Medzitým sa pridružili ďalšie symptómy.
Potom prišlo tŕpnutie tváre.
Neskôr ruky.
Až do momentu, keď som nimi skoro nevedela hýbať.
Neskôr som sa dozvedela diagnózu:
Neurogénna tetánia.
A komplikované migrény.
Návštevy u neurológa začali pripomínať hodiny klavíra.
Tak pravidelne som tam chodila.
Prišiel víkend a mamina sa ma spýtala, či neprídem k nim, že si aspoň oddýchnem a v pondelok pôjdem normálne s nimi.
V piatok večer som už nevládala zdvihnúť ruky.
Nahovárala som si, že som len unavená z celého týždňa, a išla som spať.
V pondelok som ešte išla do práce.
Lenže moje „očné záclony“ sa opakovali už niekoľ kokrát denne a pani doktorka ma po mailovej komunikácii doslova pozvala k sebe.
Bola som už tak psychicky labilná, že som sa rozplakala aj bez dôvodu.
Len tak.
V utorok som prišla k doktorke. - Moje prvé VYHORENIE.
Dostala som mierne lieky na spánok, odporúčanie oddychovať, púšťať si pokojnú hudbu a magnézium.
Lenže život sa medzitým rozhodol pokračovať vlastným tempom.
Prišiel rozchod.
Zistila som, že mal milenku práve v čase, keď som bola dva mesiace na PN s úplným vyhorením u rodičov.
A dedko?
Ten bol v tom čase v nemocnici.
Spadol a zlomil si stehennú kosť.
Pamätám si, ako sme sa točili autom na diaľnici pri Senci a po ceste volali sanitku aj pani, ktorá mu chodila ošetrovať nohy, či by bola ochotná otvoriť záchranárom dvere.
Všetko sa dialo naraz.
A ja som mala pocit, že moje telo už nestíha držať krok s vlastným životom.
