Môj dedko.
Pol života bol v školskej lavici, aby potom ďalšiu časť života strávil za školskou katedrou. Svojím povolaním žil. Keď som bola malá, brával ma so sebou do školy. Ja som si tam čmárala po tabuli, skákala po schodoch a jeho kolegovia ma poznali ako to živé dieťa, ktoré sa tam stále niekde motá.
Neskôr ma učil pracovať s počítačmi. Vedel, že s elektrinou, ktorú vyučoval, u mňa veľký úspech mať nebude. 😄 Veď som bola denne na počítači aj vtedy, keď bol on v práci. A vo voľných chvíľach sme si spolu písali cez ICQ. Dnes je to možno len stará spomienka na dávne časy, ale pre mňa je to kus nášho spoločného života.
Pracoval na Pántoch v Bratislave. Keď sme raz videli video, v akom stave to tam dnes je, obom nám to bolo ľúto. Sľúbili sme si, že sa tam raz spolu pôjdeme pozrieť.
Nestihli sme.
Rovnako sme spolu chceli vyjsť na Chopok.
Tak už ťa tam zoberiem iba digitálne, dedko.
Na Pántoch ma kedysi zobral na ruky a dal ma do mašinky, ktorá bývala pred vchodom, pretože som sama nevedela vyliezť. A myslím, že práve tam sa prvýkrát zistilo, že mám alergiu na bodnutie včelou.
Bol to veľmi silný muž. A keď toho naňho bolo priveľa, bolo vidieť aj slzu.
Nebýval veľmi na objatia. Ale ja som na ňom vždy videla, kedy ich potreboval. A vtedy sa mu nedalo dlho brániť. Cítila som to teplo a lásku, aj keď ich neukazoval slovami.
Spomínam si, keď som za ním prišla s tetovaním jeho mena. Najskôr sa nezmohol na slovo. A potom z neho vyšlo:
„Ale ja nemám dlhé á v mene.“
Neskôr dodal:
„Je to krásne.“
Alebo keď ma zobral oproti do bufetu a ľuďom, ktorí ma nepoznali, povedal:
„Toto je moja dcéra.“
Ja som len podala ruku a povedala:
„Teší ma, vnučka Veronika.“
Nasmiali sme sa všetci.
Keď mamina kúpila auto, zaparkovalo sa na dvore. A ja, samozrejme, s mojimi uštipačnými poznámkami, som dedka provokovala, že už dlhší čas nešoféroval.
„Ja ti ukážem, že ho odšoférujem po bránku.“
A aj tak bolo.
Odšoféroval ho po bránku a zase sme sa dobre nasmiali.
Z dokumentov som sa dokonca dozvedela, že bol kedysi aj veliteľom čaty na vojne.
A potom prišla jedna z mojich obľúbených spomienok.
Chystali sme sa na oslavu a dedko sa pekne vyfintil. Košeľa, kravata, nohavice. Zavolal si ma, aby som mu posúdila outfit.
„Ja viem, že som pekný. Ale ja som pekný aj v teplákoch, však?“
Nezmohla som sa na poriadny úsmev ani slová.
Samozrejme, že áno.
A jeho káva?
Tá musela byť vždy presne podľa jeho pravidiel.
Jedna lyžička, nula cukru, do polovice horúca voda a trošku studenej, aby sa dala piť.
Pritom mal rád všetko horúce. Polievku, hlavné jedlo… všetko. Ale káva? Tá musela mať studenú vodu.
Pri káve sme si povedali možné aj nemožné. Niekedy sme si púšťali pesničky a len tak si pri nich hmýrili. Predpokladám, že moja prítomnosť ho upokojovala, pretože pri káve často zadriemal.
Veľmi rád cestoval. Keď bol mladší, bol v Amerike, v Paríži… mal svoje zážitky a príbehy.
A mne do práce občas zavolal s pesničkou:
„I just call to say I love you.“
Aj keď som bola vystresovaná, mala veľa práce a nevedela, kde mi hlava stojí, toto ma vždy dokázalo zastaviť. Upokojiť. Spomaliť mi tep.
A keď sme sa náhodou pohádali?
Prišla som sa ospravedlniť a jeho odpoveď bola:
„Neviem, o čom hovoríš. Veď sa nič nestalo.“
Taký bol.
V jeho očiach som vždy videla vernosť, istotu a bezpečie.
Bol pozorný. Všímal si, keď sa so mnou zdravotne niečo dialo. Na seba však ku koncu života v tomto smere až taký pozorný nebol.
Raz pri mne sedel na posteli dovtedy, kým som nezaspala.
Neskôr sme si to vymenili.
Kým som dokončila strednú školu, bol mi vždy nápomocný. Ja som mu plnila lekárničku a on ma skúšal z učiva na ďalší deň.
Podporoval ma aj v myšlienke ísť na vysokú školu. Spoločne sme vypĺňali prihlášku. Potom sa mi však naskytla možnosť práce a ja som ju uprednostnila.
A on mi povedal:
„Nič si z toho nerob. Ešte bude príležitosť.“
Bola som presvedčená, že času máme dosť.
Ako to už v živote býva, človek si až neskôr uvedomí, koľko vecí považoval za samozrejmosť.
Keď ho raz brala sanitka na nosidlách, spýtala som sa ho, či sa mi vráti.
V bolestiach, ale s úsmevom mi povedal:
„Verím, že vrátim.“
Vrátil sa.
Možno trochu vymenený človek.
Ale pre mňa stále ten istý dedko.
Ten, ktorého som poznala.
Ten, ktorý ma učil, skúšal, provokoval, smial sa so mnou, volal mi do práce s pesničkou a pil svoju zvláštnu kávu.
Ten, ktorý ma možno neobjímal často, ale ja som vždy vedela, že ma ľúbi.
Možno toto nebude nikoho zaujímať. Možno si to niekto prečíta celé a niekto preskočí ďalej.
Ale ja som to potrebovala napísať.
Tak, ako si ho pamätám.
A hlavne tak, ako si ho pamätať chcem.
V dobrom.
Slzy sa mi tlačia do očí, ale zároveň viem, že tam hore je mu lepšie.
A možno tam niekde sedí pri svojej káve, pozerá na nás a kontroluje, či všetko robíme tak, ako máme.
Tak ako vždy.
Chýbaš mi, dedko. ❤️
