Mala som tú „česť“ byť vo vzťahu s takým človekom. Skôr nešťastie. A práve kvôli tomuto vzťahu som bola v období, keď som už nechcela ani existovať. Nevládala som zapĺňať tie obrovské diery, ktoré mi postupne vytváral v hlave. A už vôbec nie po šestnásťhodinovej smene len preto, že on sa nemal s kým rozprávať.
Patrilo to asi k môjmu životu. Každý si musí prejsť niečím, čo ho niečo naučí. Dodnes neviem presne, čo ma mal tento vzťah naučiť. Možno to, že na chlapov budem už poriadne opatrná. A možno aj to, že som po tom všetkom bola taká pokrčená, že som už lásku ani zamilovanosť nepotrebovala zažiť.
Človeka, ktorý potrebuje byť stredobodom všetkého, nezaujímalo, aký som mala deň. Zaujímalo ho, aký mal deň on. A nedajbože som ho nepočúvala. Vtedy bolo veselo. Volala som hasičov, lebo taký plameň na streche sa dokázal vytvoriť, že dovi dopo.
Možno to dnes znie, akoby som si z toho robila srandu. A áno, dnes už sa na niektoré veci dokážem pozrieť aj s humorom. Ale vtedy mi do smiechu nebolo. Doslova som prerevala celé mesiace. Doma, v práci, hocikde.
Dožadoval sa obrovskej lásky, neustáleho dotyku a pozornosti. Lenže normálny človek má aj svoj život. Má prácu, rodinu, kamarátov, povinnosti a občas jednoducho potrebuje byť sám.
Akože halo? Nemal si pätnásť rokov.
Pravda bola, že som bola zamilovaná. Očividne až príliš a hlavne slepo.
Nebudem však klamať ani očierňovať. Boli medzi nami aj chvíle, keď sme sa smiali a bolo nám spolu dobre. Aj pekné chvíle boli skutočné. Lenže toho zlého bolo časom jednoducho oveľa viac.
A časom sa vyfarbí každá omaľovánka.
Obmedzovať mi čas strávený s vlastnou rodinou? Tak to už bolo cez čiaru.
Ultimáta typu: „Ak sa nezmeníš, odídem.“
A nakoniec sme z toho aj tak vyšli najhoršie ja s mamou, pretože sme boli vraj bezcitné.
Brrr. Aká zima. 🥶
Dnes už viem, že človek nemusí stratiť sám seba preto, aby si udržal niekoho iného.
A preto by som dnes povedala každej žene, ktorá sa v niečom podobnom spoznáva:
Žena, utekaj. Nie od lásky. Utekaj od človeka, pri ktorom musíš prestať byť sama sebou, aby bol spokojný on.
Láska nemá znamenať, že sa jeden človek neustále prispôsobuje druhému. Nemá znamenať strach, výčitky, ultimáta ani pocit, že nikdy nerobíš dosť.
A podľa mňa neexistovali ani také lieky, aby sa to dalo dlhodobo vydržať. 😂
Ďalšia kapitola za mnou.
A za to, že som ju zvládla, ďakujem hlavne mojej mame. A trošku aj kolegom, ktorí ma v tom období držali nad vodou.
Dnes už je to minulosť.
A našťastie… nie môj život.
