A práve včera, keď som išla autobusom k lekárke na predoperačné vyšetrenie, som mala pocit, že mi naozaj nie je dobre. A aby toho nebolo málo, operáciu mi nakoniec preložili o týždeň.
Ale vlastne je to dobre. Aspoň mám čas sa doliečiť a doprat antibiotiká. Bracho ich priniesol domov a nakoľko je naša rodina stále pekne pokope, nemusíte trikrát hádať, kto to chytil tiež. 😂
No ale späť k včerajšku.
Písali sme si so sestrou v našej rodinnej skupine na WhatsAppe. Menilo sa počasie, pršalo a mne začalo byť strašne zle. Bolo mi na vracanie a mala som pocit, že odpadnem.
A viete, čo bolo zvláštne?
V tej istej minúte mi volala mama.
„Ako ti je?“
Moja mama sa o mňa nejako extra nezaujíma. Nie v tom zlom zmysle, jednoducho… asi sme si na seba zvykli tak, že každá vieme, že tá druhá existuje a nejako fungujeme.
Ale od mojej operácie chrbtice mám pocit, že možno prvýkrát naozaj pochopila:
„Aha. Ono je to naozaj na nič.“
Možno až vtedy človek pochopí, čo všetko ten druhý vlastne prežíva.
Mamu poslali z práce domov, pretože bola chorá tiež. Tak sa ma pýtala, kde som, kedy budem vybavená a že pôjdeme spolu domov.
Mali sme sa stretnúť aj s ocinom.
A práve pri ňom som sa zasekla pri jednej veci, nad ktorou premýšľam dodnes.
My si totiž nevieme povedať:
„Ľúbim ťa.“
Nie že by sme sa nemali radi. Práve naopak.
Vieme si povedať úplne všetko okolo toho.
On mi vie povedať:
„Lepšiu dcéru som si nemohol priať.“
A ja jemu:
„Veď ty si môj najlepší tatinko.“
Ale tú jednu vetu akosi nevieme vysloviť.
Raz som mu ju povedala.
„Ľúbim ťa.“
A jeho odpoveď bola:
„Aj ja ťa mám rád.“
A ja som si vtedy nemyslela nič zlé. Naozaj nie.
Len keď nad tým dnes premýšľam, neviem, prečo mi práve tá odpoveď zostala niekde v hlave.
Možno preto, že niekedy nám nechýbajú skutky.
Máme ich okolo seba celý život.
Len občas by sme potrebovali počuť tú jednu jedinú vetu.
A možno práve preto, že ju od niekoho počuť tak veľmi chceme, máme problém povedať ju sami.
Neviem.
Možno to celé vôbec nič neznamená.
Ale včera, cestou od lekárky, medzi dažďom, nevoľnosťou, antibiotikami, preloženou operáciou a telefonátom od mamy som si na to jednoducho spomenula.
A tak som si povedala, že niektoré veci nemusíme hneď pochopiť.
Niekedy ich stačí len nechať chvíľu byť.
Možno raz príde deň, keď si s ocinom úplne obyčajne povieme:
„Ľúbim ťa.“
A nebude na tom nič zvláštne.
Len dvaja ľudia, ktorí sa majú radi. ❤️
