Po približne mesiaci sa mi po dlhom čase ozval O.
Áno — ten z pumpy.
Bola som v šoku.
Pýtal sa, či spolu neskúsime vzťah. Že ma mal rád, ale mal veľa povinností.
A ja som mu na to, úprimne, sadla.
Keďže pracoval ako taxikár v Bratislave, začal rozmýšľať, ako byť bližšie ku mne.
Nakoniec sa nasťahoval k nám.
A tam sa to začalo meniť.
Začal sa sťažovať, že viac precestuje ako zarobí.
Povedala som mu, že buď mu vybavím prácu u nás v pekárni, alebo sa rozídeme.
Skúsil to. Začal pracovať ako pekár.
Prvú nočnú mal ťažkú.
Chcel odo mňa pozornosť a o druhej ráno vznikla scéna, po ktorej stíchlo celé okolie — dokonca aj cvrčky.
Neskôr som mu vybavila prácu rozvozu.
A aj tak sa stále pýtal, čo sa deje medzi nami.
Ja som už nevládala odpovedať.
Len som plakala.
Doslova.
Povedala som mu, že som vyčerpaná.
On mi dal ultimátum:
„Ak sa do 30.6. nezmeníš, odchádzam.“
A tak sa aj stalo.
Po tomto vzťahu som sa dva mesiace dávala dokopy.
A učila som sa znova fungovať sama.
Tentokrát bez chaosu, ktorý som si pomýlila s láskou.
A práve v tomto období sa mi po takmer
roku ozval Mário.
Obaja sme sa tvárili, akoby sa nič nepretrhlo. Možno preto, že sme sa obaja liečili svojím spôsobom.
Aj tak som cítila potrebu povedať, že ma mrzí, že som sa neozývala.
Nechcela som sa vyhovárať na prácu, aj keď to bola pravda … kým som sa dostala do stereotypu, trvalo to dlho.
Aj on sa v tom čase dával dokopy so svojimi zdravotnými problémami.
Pochopil to.
Za to mu ďakujem.
A ďakujem aj za tie rozhovory.
Boli chvíle, keď sme sa rozprávali ako otec a dcéra.
Polovicu času sme sa len smiali.
A áno .. som na teba hrdá.
On vie prečo. Zverejňovať to nebudem.
S úsmevom to píšem, myslím aj cítim.
Ďakujem, otec.
Oh Rómeo… Bol si moje všetko. A stal si sa mojou úzkosťou.
Na začiatku to vyzeralo fajn. Spoznávali sme sa, rozumeli sme si.
A potom už nie. Pýtala som sa prečo.
Čakala som.
Veľmi dlho. Každý deň som si predstavovala, že som s tebou.
A potom sa to celé rozplynulo.
Približne v lete 2024, keď sa začalo zdravotne kaziť všetko naraz, rozhodli sa aj moje zuby, že idú „pá-pá“.
Prvý odlomený predný zub ma psychicky úplne položil.
Nevedela som sa na seba pozrieť do zrkadla a zrazu som mala pred sebou ďalší strach .. zubára.
Stačilo si sadnúť do kresla a už som sa triasla ako čivava, keď vonku spadne milimeter snehu.
Chceli začať aj s ťažkým vytrhnutím zuba.
V tom čase som mala problém so zrážanlivosťou krvi, takže z toho bol… krvák, na ktorý sa nezabúda.
Po tom všetkom som si len prepočítala cenu a veľmi rýchlo som pochopila, že možno budem hľadať „lacnejšie riešenie“.
O tri mesiace neskôr sa totiž rozhodol odísť aj druhý predný zub.
Vsúvka – malý sen uprostred chaosu
Pre nás chorých sú niektoré veci úplne obyčajné sny.
Pre mňa napríklad koncert.
Moja srdcovka sú Horkýže Slíže. Počúvam ich odtrinástich, texty viem naspamäť.
Bola som na pár koncertoch, ale ten jeden bol výnimočný Slížovica v Nitre.
Pre niekoho nič.
Pre mňa splnený sen.
Alkohol, lieky a telo, ktoré už nevládalo
Časom som si začala uvedomovať, že sa „rozpíjam ako škvrna na papieri“.
A že sa možno rozpíjam ďalej, než by som mala.
Pohárik či dva večer… kedy je to problém?
Alkoholik pije denne, niekoľ kokrát denne. Ja som si hovorila, že pohár vína večer na vypnutie hlavy zo mňa ešte nič nerobí.
Až kým neprišli dni, keď som mala pocit, že bez niečoho sa telo už nevie uvoľniť.
Aj počas brušnej virózy som siahla po pár dúškoch, lebo inak to nešlo vydržať.
Neviem, či je to správne.
Ale vtedy to fungovalo.
Popri tom som bojovala s bolesťami kĺbov a svalov. Flector, Ibalgin, Dexadol… každý deň niečo.
Až som jedného dňa povedala dosť.
Nie preto, že by bolesti zmizli. Ale preto, že už to telo jednoducho nevedelo ďalej spracovať.
Bola som niekoľ ko mesiacov bez Flectoru. Aj keď s Ibalginom v zálohe.
A aj to beriem ako výhru.
Práca, kolotoč a telo, ktoré prestávalo stíhať.
Z nočných smien som sa postupne dostala na ranné smeny.
