Až som si myslela, že mám problém s cukrom, lebo bez jedla som sa nevedela normálne udržať.
Nakoniec som sa dostala aspoň na ranné smeny.
Ale časom sa aj tie stali ťažkými.
12 hodín už bolo veľa.
Potom aj 8.
Vo februári som sa zobudila opuchnutá a napriek tomu som išla do práce.
„Debilka,“ poviem si dnes.
Vtedy to bol len automatický režim.
A potom sa začal lekársky kolotoč.
„Vy máte chodiť po diskotékach a nie po lekároch,“ povedala mi moja obvodná lekárka.
Mám ju rada.
Naozaj.
Je to človek, ktorý vie, kedy žartovať a kedy byť vážna.
A ktorý odpíše aj večer, keď treba.
Takých ľudí je málo.
Lekári nadomnou lámali ruky.
„Vy beriete lieky proti bolesti každý deň? To nemôžete.“
A ja som len vedela, že… musím, lebo bolí to.
Rodina
„Čau láska, dáme si stretko? Ako sa máš?“
Správa od môjho otca.
Človeka, ktorý ma vychoval.
Naposledy sme sa videli v období, keď sa liečil.
Verila som, že sa vráti. A trochu sa aj vrátil.
Sedeli sme na námestí, rozprávali sa tak dlho, že sme stratili čas.
Dal mi do ruky peniaze, zatiaľ čo som telefonovala s bratom.
A mne bolo… zvláštne.
Nie pre peniaze.
Ale pre pocit, že by som to mala byť ja, kto dáva jemu.
On je môj otec.
A aj keď má svoje boje, pre mňa bol vždy niekto silný.
A takto nejako vyzerá môj život.
Občas vtip, občas kolaps.
Občas nádej.
Občas ticho.
A hlavne — kolotoč, ktorý som si nevybrala, ale nejako som v ňom ostala.
Kruh, v ktorom sa točíte a východ nie je vidieť.
Stále veríte, že ho nájdete. Že raz jednoducho zavriete dvere ambulancie nadobro a bude pokoj.
Ja som tomu raz uverila tiež.
Mala som obdobie, keď som si povedala, že k lekárom už nepôjdem.
Že som hypochonder.
Že si veci vymýšľam.
Že možno preháňam.
Až do dňa, keď mi opuchla polovica tváre a začala som sa dusiť. Doslova.
Vtedy sa všetko zastavilo.
A zrazu som pochopila, že môžem ignorovať názory okolia, ale telo ignorovať nemôžem.
Možno si niekto povie, že tu hrám „chudiatko“.
Ale každý, kto niekedy nevedel nadýchnuť, by mi asi len prikývol.
Nie je to vec, ktorú sa dá brať na ľahkú váhu.
Začiatok lekárskeho kolotoča
Začalo sa to u hematologičky.
Neprišlo sa na nič zásadné, čo by vysvetľovalo krvácanie z nosa, rany či modriny.
Ale objavili sa zvýšené alergické parametre.
Pokračovanie viedlo k alergologičke.
Nebola som tam tri roky.
Čakala som nepríjemné otázky.
Ale neprišli.
Len odbery, úprava antihistaminík, opäť kortikoidy a ďalšia kontrola o mesiac.
A k tomu odporúčanie .. ORL vyšetrenie každý ráno kvôli opuchu hrdla.
A ja som si v hlave hovorila len jedno:
Kde sa vôbec hľadajú všetky tieto ambulancie?
A čo bude ďalšie v tejto centrifúge?
Ortopéd sa ma medzičasom spýtal, či si nechcem nájsť iného lekára na rameno, keďže po dvoch rokoch, injekciách a rehabilitáciách už nemá veľmi čo ponúknuť.
Urobil mi aspoň RTG krčnej chrbtice. A povedal to tak vecne, že to bolelo viac než samotný nález.
Výsledok?
Poškodené tri stavce.
Možno vysvetlenie pre tras ruky.
Možno pre pády.
Možno pre všetko, čo sa dovtedy nedalo pomenovať.
A tak som si začala „kompenzovať hlavu rukami“.
Začala som maľovať na plátené tašky.
A ďalšie sedadlá v kolotoči?
Neurológia, Psychiatria, Reumatológia, Kardiológia.
Taký malý zdravotný festival.
Bez hudby. Bez prestávky. Len stále dookola.
„Vy beriete lieky od bolesti každý deň? Ale to nemôžete.“
Tú vetu som počula už veľakrát. A zakaždým som si povedala to isté: lebo ma bolí.
Ľudia majú predstavu, že lieky si človek berie „len tak“.
U mňa je to skôr striedanie podľa toho, čo práve telo dovolí. Flector, Dexadol, Ibalgin… nie naraz, nie bez rozmyslu, ale v kolobehu, ktorý sa už nedá úplne vypnúť.
A áno, aj to má svoj limit. Ten som si už tiež našla. Lámu nado mnou ruky všetci doktori – ako je možné, že tak mladý človek berie denne analgetiká? Odpoveď je stále rovnaká. Pretože bolesť si nevyberá deň ani čas.
Medzitým sa zo mňa stal aj „štamgast“ v lekárni. Druhá návšteva už nebola pre mňa – čo bol takmer úspech.
Skôr som to využila na rozhovor s pani lekárničkou.
„A čo všetko ste už skúšali?“
Myslím, že tú otázku si dodnes pamätá aj ona. Odporučila mi opäť ibuprofén, klasika. A tiež, že by som si mala vypýtať niečo bez neho, keďže som na tejto báze už asi mala komplet zbierku.
V hlave som si len pomyslela, že moja doktorka ma raz asi definitívne „dorazí“, hlavne po období, keď som sa jej snažila zatajiť, že odpadávam.
Odvykačka od Flectoru ale prebieha celkom úspešne.
(Potlesk.)
Lenže realita je taká, že aj keď lieky striedam, stále sú súčasťou dňa. A nie, neberiem ich naraz – to je dôležité spomenúť, lebo „hypochondria“ je prvé slovo, ktoré si ľudia radi domyslia.
Čakajú ma magnetické rezonancie, rehabilitácie, vyšetrenia… a medzi tým všetkým normálny život, ktorý sa tvári, že funguje.
A potom sú tu úplne obyčajné momenty, ktoré vedia zraziť človeka viac než diagnózy. Boli ste niekedy tak na dne, že ste si za zálohované fľašky kupovali vložky?
Znie to absurdne, ale presne tam sa niekedy realita prelomí. Človek nerieši hrdosť, rieši prežiť deň.
A vtedy sa už nepozerá na to, ako to vyzerá zvonku.
Začala som si dokonca všimnať, že hovorím nahlas sama so sebou. Aj tento text si čítam nahlas, kľudne sa nad tým zasmej.
