Neviem síce, či to prebieha presne ako vo filmoch – z toho obdobia si toho veľa nepamätám. 😄 Ale určite to začína signálom:
„RODÍME!“
A nový život je na svete.
Narodíš sa, prípadne si chvíľu pobudneš v inkubátore, pretože ti zdravie nepraje už od prvých hodín života. Na ostatné negatíva radšej nemyslime. Prebehneš pár vyšetrení a ideš domov s neznámou pani, ktorá ti je zrazu viac ako blízka.
Rastieme a s pribúdajúcim vekom pribúdajú aj bolesti, diagnózy a rôzne vírusy, ktoré nás napádajú.
„Vaša dcéra má ploché nohy, musíme s tým niečo urobiť!“
Bum.
Prvá diagnóza, keď si ešte len pár rokov na svete a vlastne za ňu vôbec nemôžeš. Ale ak nebudeš nosiť ortopedické vložky, budeš mať zlý vývin chrbtice a ktovie čo ešte.
Bububu. Strašiaky.
Potom prišli prvé okuliare.
POMOC!
Nepáčili sa mi, a tak som ich jednoducho zahodila. Mamine som sa s tým priznala až neskôr. Vraj vedela, že ich už nejaký čas nemám v šuplíku odložené. 😂
Doplatila som na to približne deväť rokov – a vlastne až doteraz.
Takže jedna dobrá rada nad zlato: noste okuliare. Hlavne keď sú také drahé.
Nasledovala ďalšia návšteva nemocnice – vysunutá platnička.
Desať dní v bolestiach, infúzie, rehabilitácie… poznáme. Brrr.
A prvá magnetická rezonancia.
Tunel, ktorý vydáva rôzne smiešne zvuky, z ktorých si po chvíli dokážeš poskladať vlastnú symfóniu. Pretože cez tie slúchadlá to aj tak všetko počuješ. 😄
Nastala vizita.
„Slečna, vy prečo ležíte?“
Sestrička odpovedala:
„Slečna má skoliózu.“
A zo mňa vyhŕklo:
„Ja mám vysunutú platničku!“
Všetci sme sa zasmiali.
Ja cez slzičku od bolesti.
A potom prišli ďalšie lekárske dvere.
Psychiater.
Mamine sa nezdalo, ako sa správam. Bola som bez života a premýšľala, či by sa nenašli nejaké lieky na zlepšenie nálady.
Fevarin.
Dobrotka. 😄
Vtedy som ani nevedela, že ma nejaký chrbát vlastne bolí.
O dva týždne kontrola.
Lekár sa pýtal, či mi lieky nevysadí, pretože som veselá.
„Nech ich dcéra doberie a stačí.“
Moja ďalšia návšteva nemocnice bola JIS.
Neúmyselná kombinácia liekov.
Tri dni som nevedela pohnúť telom.
A výsledok?
Domýšľavosť.
Moja dôvera v lekárov tým klesla ešte o niečo viac.
A do toho ma stále bolel ten chrbát.
Potom prišla prvá operácia.
Akútny zápal slepého čreva.
Mala som na sebe dve mikiny, hoci bolo asi tridsať stupňov. Nevedela som o sebe, o ľuďoch v čakárni ani o tom, čo sa deje v ambulancii.
A potom som sa jednoducho zobudila.
Tri stehy na bruchu.
Dve kanyly v rukách.
A nejaké prísavky na hrudi.
Dnes už viem, že to bolo EKG.
Prvá myšlienka?
„ŽIJEM!“
Kontrolovali mi potrebu, stravu… pre mňa samé nové veci. 😄
Postupom času som „pár“krát navštívila nemocnicu na Kramároch.
Získavala som svoje „ocenenia“ v podobe nových diagnóz.
Na Kramároch ma už poznali a ja som zase spoznala pár skvelých ľudí, s ktorými sme si ten čas dokázali spríjemniť.
V Trnave som sa zdržala iba chvíľu – stačila operácia, piesok v obličkách, JIS, kožné oddelenie či pohotovosť.
Za trpezlivosť ďakujem hlavne mamine.
Svoje som si odbila aj vtedy, keď prišiel ďalší strašiak menom REUMA.
Keď som dovŕšila osemnásť, detská reumatologička ukončila kontakt.
A teraz?
Mám byť sledovaná?
Nemám byť sledovaná?
Dodnes vlastne neviem.
V Bratislave som však zostala a som neskutočne rada, že sa stále nájdu aj svetlé výnimky medzi lekármi. Takí, ktorí vám nepovedia:
„Ste mladá. Dovidenia.“
Svoju detskú lekárku, pre ktorú som bola pri každom zdravotnom probléme jednoducho „obézna“, som po rokoch vymenila.
Nemôžem povedať, že mi za tie roky nikdy nepomohla. To by nebola pravda.
Ale svoju terajšiu lekárku obdivujem oveľa viac.
A asi najviac sa mi páčila jej reakcia, keď som jej pri mojom dvojročnom „výročí“ priniesla čokoládu a povedala jej, že je hlavne za jej trpezlivosť so mnou.
Po šiestich operáciách, desiatich alergických reakciách na magnetickej rezonancii a neviem koľkých otvorených lekárskych dverách si dnes môžem povedať:
Žijem.
Smejem sa.
Pracujem.
A hlavne – pracujem na sebe.
A aby ste si nemysleli, že všetky moje návštevy lekárov boli úplne oprávnené…
Dnes sa na tomto príbehu už smejem, ale vtedy som sa hanbila ako pes.
Bolo to už dávnejšie. V tom období ma trápil žalúdok, často som zvracala a chudla.
Postupom týždňov, keď to neutíchalo, ma začalo bolieť pod pravým rebrom.
A potom som si tam nahmatala guličku.
Mávla som nad tým rukou.
Veď to prejde. Nebudem to riešiť.
Lenže moja psychika si povedala:
„Ale budeme to riešiť. A budeme nad tým rozmýšľať!“
A hotovo.
Tak som začala u svojej obvodnej lekárky. Objasnila som situáciu a moje prvé kroky smerovali ku gastráčovi.
No hnusnejšie tabletky ako proti zvracaniu asi neexistujú.
Ale prešlo mi to.
Bola som aj na odberoch.
Lenže moja psychika mi medzitým nahovorila, že sa „gulička“ zväčšila.
Tak som opäť písala mojej pani doktorke.
A musím povedať – veľký obdiv za jej trpezlivosť a ochotu. ❤️
Kam ďalej?
Moje kroky smerovali na sonografiu a potom k chirurgovi.
Aj na sonografii boli veľmi ochotní a skúmali, čo som si tam vlastne našla.
„Vyzerá to ako niečo kamenné.“
No super.
Ako keby archeológ práve objavil dinosaurovú kosť. 😂
V poriadku.
Išla som do ambulancie chirurga so všetkými papiermi sveta.
Znova sme prešli všetky detaily. Posledná bodka tohto nezmyselného prípadu zdravotného sveta Gašparovičovej?
Röntgen brucha.
A späť k taktiež ochotnému chirurgovi.
Samozrejme, brucho mi ešte raz prehmatal, spýtal sa, či zvraciam a koľko som schudla.
Tiež mu asi nesedela nejaká gulička v boku.
Ja už oblečená.
Moja natešená psychika čakala na výsledok, koľko hláv sa jej podarilo v tej krátkej dobe potrápiť.
Vrátane tej mojej.
A potom to prišlo.
„SLEČNA, VEĎ TO JE ZDRAVÉ ŠIESTE REBRO!“
Ticho.
Chvíľu som spracovávala informáciu.
A potom sme sa začali smiať.
A ja?
Ja som sa v tej chvíli najradšej prepadla pod tú stoličku od hanby. 😂
Vraj som si ho mohla trochu buchnúť niekde, prípadne tým, že som pochudla, viac vystúpilo.
Takže…
Zdravé šieste rebro.
Koľko doktorov som kvôli nemu potrápila, radšej nepočítam. 😂
A presne toto je možno dôvod, prečo som tento príbeh chcela napísať.
Pretože psychika a fyzické zdravie spolu veľmi súvisia.
Niekedy nás telo upozorňuje na problém.
A inokedy nás vlastná hlava presvedčí, že problém je oveľa väčší, než v skutočnosti je.
Viem, že existujú ľudia, ktorí sú na tom omnoho horšie. Onkologické ochorenia, pľúcna embólia a množstvo ďalších diagnóz, ktoré človeku môžu obrátiť život naruby.
Týmto príbehom som vás však nechcela vystrašiť.
Chcela som vás trochu pobaviť a zároveň povedať jednu vec.
Stále existujú ľudia, ktorí vám pomôžu.
Len ich je, žiaľ, niekedy veľmi málo.
A preto majme trpezlivosť s ľuďmi, ktorí žijú v bolesti.
Veľakrát sú nepríjemní.
Veľakrát sú unavení.
Veľakrát už jednoducho nevládzu.
Bolesť je niekedy ako klbko bavlny, ktoré sa celé zamotá. Človek nevie, kde začať a čo rozmotávať skôr.
A naša trpezlivosť?
Tá dokáže to klbko pomaly rozmotávať.
A možno ho nakoniec dostať späť tam, kde bolo.
Do jedného celku.
