Ako som už možno spomínala, v detstve sme si so sestrou až tak blízke neboli. Viac času som trávila s bratom. Potom sa to nejako otočilo.
Keď segra dospievala, nejaký inštinkt vo mne mi začal hovoriť, že ma potrebuje. Neviem to úplne vysvetliť. Jednoducho som to cítila.
A odvtedy sme boli takmer neoddeliteľné.
Až na pár období, keď sa u nej rozvinulo psychické ochorenie. Niekedy nás všetkých od seba odstrkovala. Jeden čas som dokonca povedala: „Dobre. Ako ty ku mne, tak ja k tebe.“
Lenže znova sa ozval ten môj inštinkt a nedovolil mi na ňu len tak zanevrieť.
Je to moje „dvojča“. Moja krv.
Pomôcť jej viac už naozaj neviem. Snažím sa ju motivovať, hľadať jej nejakú činnosť, aby nebola stále na telefóne, pretože podľa mňa jej to veľmi škodí. Sama tvrdila, že keď mala detox od telefónu a sociálnych sietí, bolo jej lepšie.
A potom je tu niečo, čo je pre nás ako rodinu asi najväčší problém a zároveň najväčšia obava.
Hľadať čerstvé jazvy. Popáleniny.
Človek sa pri tom naučí pozerať sa na vlastného blízkeho úplne inak. Sledujete ruky, nohy, nálady, správanie… a zároveň sa snažíte nežiť v neustálom strachu.
Bola hospitalizovaná v Pezinku. Pomoc si vypýtala sama.
Predtým bola na psychiatrii v Trnave, kde jej podľa môjho názoru nepomohli tak, ako potrebovala. Skôr ju zbytočne utlmovali.
A potom som si prečítala tieto zápisky.
Niektoré boli obyčajné. O stromoch. O vrabcoch. O návšteve. O mame. O káve a koláči.
Iné boli ťažké. O strachu, smrti, pocite, že nepatrí na tento svet, o disociácii a o veciach, ktoré sa v jej hlave odohrávali.
A medzi tým všetkým boli aj nádherné myšlienky.
Preto som si povedala, že tieto zápisky by nemali len tak zostať zabudnuté.
Možno by ich mal niekto raz čítať.
Možno nie preto, aby pochopil psychiatrické ochorenie.
Ale aby pochopil človeka, ktorý s ním žije.
Zápisky z psychiatrie
Myslím si o sebe, že sem nepatrím. Že som tu omylom a že patrím niekam inam. Na iný svet, inú planétu.
Dnešok bol v pohode. Je ťažké vedieť si myslieť, že svet je fajn po takom náročnom detstve.
Dnes som volala aj so sestrou a aj som sa zasmiala, takže som rada. Aj za to, že som počula sestru aj brata. Vážim si to.
Sedím vonku a sledujem stromy. Okolo lietajú vrabce, priam si užívajú slobodu. Niekedy si prajem aj ja lietať.
Práve som fajčila a spomenula som si, keď som sem prišla, že mama mi dala pusu na čelo. A rozplakalo ma to.
Nikdy som nebola vedená tak, aby som sa vedela o seba postarať v dospelosti. Videla som len opitého muža, ktorý sledoval deň čo deň kamery a kritizoval nás.
Bojím sa, že nezvládnem tento život. A veľmi sa bojím smrti. Zachádza to až do takej paniky a strachu.
Niekedy sa aj odosobním od seba a neviem ani to, že som človek. Že vôbec existujem. Všetko okolo je len hra.
Mala som návštevu aj dnes, aj v nedeľu, a úplne super. Bez žiadnej disociácie alebo pocitov nereálnosti. A vôbec nie som po návšteve vyčerpaná. Fungujem normálne. Zrazu mi všetko dáva zmysel a chcem žiť.
Odmalička sa pýtam, prečo som na svete. Ako to, že môžem uvažovať, rozmýšľať, vidieť veci z môjho pohľadu, vnímať. Je to pre mňa fascinujúce a zároveň hrozivé. Jak hlboko sa dokážem seba a svoje myšlienky vnímať.
Dnes som bola sama na prechádzke po areáli a mala som scenár, že ma schválne zrazí auto alebo že ma niekto napadne. Neviem, čo to znamená. Nechcem mať tieto stavy. Je to hnusné.
Dnes bola za mnou aj rodina. Všetko, jak má byť. Boli sme na koláči v bufete a na káve. Mama mi doniesla kapustovú šťavu, ktorá mi pomohla na trávenie. Bola celkom sranda.
Len mi stále niečo nedovolí objať všetkých, najmä mamu. Je mi to ľúto.
Úprimne, mala som dneska minimum, ale mala som zlý sen o medveďovi, ktorému sme rozrezali labky a strčili dnu…
Zajtra ma čaká veľký deň. Moc sa teším a snáď všetko dobre dopadne. Malo sa rozhodovať, či je všetko v poriadku a pôjde domov. Nakoniec išla.
Obloha začala blednúť, priam do oranžova. Ja za mrežami dívajúca sa, ako sa atmosféra mení.
Keď bola v izbe, lúče slnka sa dotýkali steny a listy stromov sa premietali jemným dotykom tieňov. Po západe slnka sa listy stromov upokojili ako my na tabletkách.
Izba chytila tmavý motív.
Potom dopíšem. Uvidíme, čo bude.
Ani neviem, koľko je hodín, ale ráno pred raňajkami bol krásny východ slnka. Listy stromov, za nimi krásna bytovka, ktorá tomu dodáva atmosféru a energiu.
⸻
Toto bolo pre mňa ako pre sestru
Neviem, či to budete niekedy čítať, ale dávate mi do života slnko a ste úžasná sestra. Lepšiu ani nemôžem mať.
Ste krásna, tvorivá. Občas na nič energia z vás ide, ale ste moc farebná a šikovná a dokonalá.
Proste milujem, keď sa smejete. Keby bol taký každý deň.
Milujem vás a vašu osobnosť. Ste úžasná.
Ostaňte taká, aká ste.
pozn. Áno, so súrodencami si vykáme.
⸻
Deň prvý – 1. 10. 2025
Dnes som prišla na psychiatriu do Pezinka.
Pomaly, ale isto sa ubytovávam. Mala som ísť na obed, ale nakoniec som nešla, až keď všetci odišli.
Na izbe mám bulímičku menom…
Je priateľská, ale tiež moc nenahovorí, ako ja.
