Vsúvka
Sestra mojej mamy, moja teta Andrea.
Vždy bola ženou, ktorá sa o seba starala. Nie pre svet, ale pre seba. A aj v pokročilom veku je stále „kočka“, z tých, ktoré majú v sebe prirodzenú eleganciu bez snahy.
Raz ma zoznámila s Darinkou, ktorá sa venovala kozmetike, a chvíľu ma to vtiahlo aj tým smerom.
No nikdy som si ku kozmetike nenašla taký vzťah ako iní. Skôr naopak — kvôli alergiám som sa často nemohla ani len normálne nalíčiť.
Niektoré produkty mi vyslovene škodili, a tak sa moja „kozmetická kapitola“ skončila skôr, než sa poriadne začala.
S mojou tetou Andreou sme si prešli aj obdobím, keď sme sa nevedeli pochopiť. Boli tam vzdialenosti, ticho aj nesúhlas.
Dnes je to inak.
Našli sme si k sebe cestu späť — nie preto, že by sa minulosť vymazala, ale preto, že rodina si niekedy k sebe musí jednoducho dorásť.
…Bolí to ešte viac, keď si človek, ktorý vám v najhorších časoch držal ruku, prestáva pamätať, kto ste.
Mierne ma to zlomilo.
Možno aj preto, že som kvôli starostlivosti o starého otca nespala tri noci.
Nestíhala som prať, variť, žiť. Do práce som vtedy ani nechodila — našťastie to vybavila mama.
Všetko sa mi točilo ako v centrifúge, ale aj tak som ho vnímala.
Nedalo mi spať, kým ostatní oddychovali.
Ja som prala, varila a potajomky fajčila IQOS za rohom.
Bála som sa vyjsť na dvor — čo ak sa za tých päť minút niečo stane?
Skúšali sme aj opatrovateľ ky, ale márne. Bol naviazaný na mňa alebo na mamu.
Do práce som sa išla aspoň „ukázať“.
Nevyspatá, v rozťahaných veciach.
V ten deň ho brali do nemocnice s vysokými horúčkami.
O týždeň neskôr, po výsledkoch a vyšetreniach, nám zavolali.
A tentoraz už nikto nič nezľahčoval.
„Príďte dnes. Mám pocit, že je to otázka 24 hodín.“
Keď prídete k posteli a vidíte vychudnutého, bezvládneho, ticho ležiaceho človeka, bolí to inak.
„Nerozpráva už niekoľ ko dní, nechce prijímať potravu…“
Zmohla som sa len na to, že som mu pohladila vlasy a dala pusu na čelo.
„Musíme ísť, Veronika.“ povedala mama.
A vtedy ma chytil za ruku.
Nechcel pustiť.
Chcel sa pozerať, ale nevládal.
Na ďalší deň to prišlo. Zlomilo ma to.
Vedela som, že sa niečo deje.
V sne som počula jeho hlas — že musí odísť, aby mu bolo lepšie.
Išla som do práce. Vtedy som ešte pracovala na reklamačnom oddelení.
Lialo ako z krhly. Pod prístreškom stála mama a fajčila. Myslela som si, že len zmokla.
Spýtala som sa jej:
„Zmokla si?“
A ona odpovedala len:
„Už nie je medzi nami.“
Zlomilo nás to.
Všade, kam som sa pozrela, bol on.
Dovolím si povedať, že to bol najvýznamnejší muž môjho života.
Odpočívaj v pokoji.
Bez bolesti.
Vsúvka
Manipulátor vás dokáže zaslepiť tak, že si na jeho meno vezmete pôžičku v banke a ostane vám po ňom doživotný kruh, z ktorého neviete vyjsť von.
Rekonvalescencia po vyhorení bola dlhá.
V tom období bol pri mne kamarát D.
Písali sme si veľa. Chcel vedieť každé písmeno, každý pocit.
Zaľúbiť sa v tom čase bolo ťažké — obaja sme boli zranení.
Ale nakoniec sa to stalo.Aj keď nám to okolie neprialo.
Po dlhom čase som cítila niečo ako slobodu.
Jedna životná kapitola sa uzavrela.
Nikto ma nesledoval, nikto mi neprikazoval, čo môžem a čo nie.
Konečne.
Moje veci som jedného dňa našla pred dverami v igelitových taškách. Na betóne.
Jediné, na čo sa zmohol, bolo:
„Kľúče.“
Popriala som mu všetko dobré.
A odišla som s vedomím, že na môj momentálny zdravotný stav by som ten vzťah aj tak nezvládla. A on tiež nie.
