Pamätám si veľa ľudí, hluk a stres. Nové miesto, nové tváre a ten klasický pocit, že sem asi úplne nepatrím.
A potom prišla otázka:
„Odkiaľ si?“
Keď som odpovedala, bolo rozhodnuté. BUM.
Veľ ká sedliačka prišla do mesta.
Asi som neurobila najlepší prvý dojem.
Našťastie som tam stretla Niku. Poznali sme sa ešte zo základnej školy v časoch, keď sme bývali v Bratislave.
A úprimne?
Vtedy mi to prišlo skoro ako osud.
Počas tých štyroch rokov mi všetko spríjemňovali aj kamarátky Evka a Miška. Bez nich by bolo stredoškolské utrpenie asi ešte väčšie.
Práve v tomto období prišla moja druhá životná operácia.
Koleno.
Pamätám si, ako mi raz sestrička zaklopala na dvere nemocničnej izby.
„Veronika, hľadá vás jeden pán. Myslím, že je to váš otec.“
Bola som v šoku.
Po dlhej dobe prišlo naše stretnutie.
A zvláštne bolo, že tentoraz to nebol nepríjemný šok.
Skôr taký… tichý. Nečakaný. Ľudský.
NÚRCH.
Jedného dňa sa moja reumatologička rozhodla, že môj komplikovaný prípad pošle na konzultáciu aj k pánovi doktorovi XX z NURCH-u, veľ kému odborníkovi.
Bol prekvapený, keď mu do dverí vstúpila osemnásť a pol ročná „holka podľa papierov“.
Vyšetrenie prebehlo bez väčších komplikácií.
Ešte som hodinu čakala na zápalové parametre, tak sme si s Monikou dali kávu a prešli sa po Piešťanoch.
Monika si medzitým našla mačku, s ktorou napokon odišla späť do Trnavy.
A mne vlastne pán doktor XX povedal to, čo som už počula viackrát — že sa vo mne niečo deje, ale zatiaľ sa nedá presne povedať čo.
„Keď sa to prepukne, bude to silné.“
Znel to ako opis vojny.Poďakovala som sa a odišli sme s Monikou cez piešťanské námestie na stanicu, kde nás čakal vlak.
Lupus so mnou hral schovávačku.
Raz tu bol, raz nie.
Potom prišla mononukleóza.
Bola som infekčná a ani som o tom nevedela — pardon… či?
Neskôr Epstein-Barrovej vírus (EBV). Takisto infekčný vírus, dnes už viem, že patrí medzi herpetické.
Nepamätám si presne prejavy ani priebeh. Všetko sa to miešalo.
Každý mesiac niečo nové. Každý mesiac iná diagnóza.
Pamätám si ešte lambliózu — infekciu tenkého čreva.
Potom pozitívne reumatoidné testy.
Roztiahnutie močovej trubice.
Kyretáž krčka maternice.
A predposlednú operáciu ramena.
Všade prítomné silné zápaly.
Vlasy mi vypadávali každý deň.
Na tvári sa mi objavoval motýlí erytém.
Raz som chudla, raz priberala.
Tento život bol jedna veľ ká hojdačka.
Začala som si sledovať každý symptóm. Každú modrinu. Každý opuch.
A postupne som si začala pripadať ako hypochonder, ktorý sa sleduje až príliš.
Niekedy ma to už prestávalo baviť tak veľmi, že som si povedala, že už do žiadnej ambulancie nepôjdem.
A medzi týmto všetkým bola ešte stará mama.
Najprv na vozíku. Neskôr ležiaca, bez sily.
Nevládala a chcela ukončiť to trápenie.
Každý večer bol plač. A moja vlastná bezmocnosť, pretože som nevedela, ako jej pomôcť.
O približne mesiac sa z nej stal anjel.
Naša posledná „hádka“ bola úplne absurdná v porovnaní s tým, čo nasledovalo — že som neosolila kurča.
Stará mama mala prísnu diétu bez soli.
