Moji krstní rodičia, Livia a Dušan, boli súčasťou môjho dospievania.
Keď som bola malá a bola som u nich, dokázala som na obed zjesť šesť palaciniek s čokoládou a šľahačkou, k tomu kilo hranoliek — a potom mi bolo ťažko.
Bola som jednoducho veľké dieťa, ale nie na váhe. Také to „haha dieťa“, čo má viac chuti do života než rozum v brzde.
Boli sme spolu aj na dovolenkách — v Tunisku na Djerbe, aj dvakrát vo Veľkom Mederi, jedenkrát aj s otcom.
Nie vždy mi bolo prirodzene a úplne dobre v tej blízkosti, ako by som si vtedy priala.
Niektoré veci som cítila inak, než som vedela pomenovať.
V tom období sa však môj kontakt presunul inam, prišiel M. a niektoré väzby sa potichu prerušili.
Dnes je to inak.
Znova sme si k sebe našli cestu.
Bez výčitiek, bez potreby vracať sa do toho, čo bolo. Len s prijatím, že minulosť bola presne taká, aká mala byť.
Čo bolo, bolo.
Človek v tom veku skúša všetko možné len preto, aby niekam patril.
A niekedy si až neskôr uvedomí, že niektoré miesta človeka skôr ničia než prijímajú.
Skôr či neskôr som to však stopla a prestala sa s nimi stretávať.
Mojim súrodencom.
Videli sme slnko veľakrát zapadať.
A niekedy sme ho videli aj vychádzať.
Videli sme hviezdy zblízka.
Aj tie, ktoré padali.
A aspoň ja som si pri každej jednej želala, aby vedeli, ako veľmi ich oboch ľúbim.
Zažili sme dážď, po ktorom sme skončili pri krbe s horúcim čajom v rukách.
A zažili sme aj dni, keď nám slnko hladkalo tváre tak jemne, akoby na chvíľu neexistovalo nič zlé.
Toto nie je začiatok rozprávky.
Toto je realita.
Nie sme profesionálni tanečníci. Ale jeden pre druhého sme boli viac než superstar.
Psychiatrické vyšetrenie vzniklo kvôli bolestiam chrbta.
Vraj som bola „bez života“.
Nebavila ma škola, ostala som bez športu a podobné
klasické reči.
Ukážte mi človeka, ktorý je plný života, keď ho niečo neustále bolí. Normálne mu zložím poklonu.
Moje prvé antidepresíva sa volali Fevarin. Také malé lentilky.
A úprimne? ešte bolesti.
Po ich užití som ani nevedela, že nejaký chrbát mám. Nie to ešte bolesti.
Mojej mamke sa to však nepáčilo, a tak sme znova navštívili psychiatričku.
Pamätám si, ako jej mamka povedala:
„Ja chcem, aby ste jej tie lieky vysadili. Ona je až príliš veselá.“
Doktorka teda súhlasila, že liečbu ukončíme po dobratí liekov.
Lenže potom som užila kombináciu liekov, ktorú som užiť nemala.
A zrazu som ležala na Jednotke intenzívnej starostlivosti.
Napojená na prístroje.
Nevedela som, či spím alebo nespím.
Nevládala som sa postaviť na nohy.
A na nič sa neprišlo.
Takže, samozrejme, psychika.
Presne tak.
Nikoho nenapadlo, že problém mohla byť zlá kombinácia liekov. O tom sme vedeli iba my doma.
Ale nevadí.
Hlavne, že som bola „fit v rámci možností“.
Len ten chrbát ma stále bolel.
Na základnej škole sme raz dostali papiere s ponukou krúžkov. Asi desať možností.
Keďže šport už pre mňa neprichádzal do úvahy, oči mi padli na číslo šesť.
Fotografický krúžok.
Pojmy ako - macro fotografia ,ISO, ohnisková vzdialenosť a podobne, boli pre mňa úplna španielska dedina.
Starý otec kvôli tejto príležitosti kúpil digitálny mini fotoaparát značky Canon (nazývaný kompakt).
V živote ženy bývajú vraj traja dôležití muži.
Otec.
Prvá láska.
A posledná láska.
Trhá mi srdce, že nemôžem povedať, že môj otec bol najdôležitejší muž môjho života.
Tým bol starý otec.
Ak si praješ pokračovať , podpor ma jedným palcom hore. Ďakujem ❤️
