Po rokoch liekov, diagnóz a všetkého, čím si moje telo prešlo, sú v katastrofálnom stave. A teraz sa ozval jeden živý koreň a výsledkom je opuch tváre.
CRP 30.
A tak sa ukázalo, že kým sa nedajú do poriadku zuby, na operáciu chrbtice jednoducho nemôžem.
Včerajší deň bol pritom jedna veľká katastrofa.
Nechali ma bez telefónu, iba s peňaženkou a v pyžame v ružinovskej poliklinike.
Áno.
V pyžame.
Bez telefónu.
A v bludisku, ktoré by som pokojne nazvala „Ružinov na hovado“. 😂
Do toho stres, bolesť, strach…
A samozrejme som revala.
Pozreli si môj RTG a pán primár alebo prednosta oddelenia povedal, že ma nechcú zbytočne trápiť. Že mi majú dať antibiotiká a zuby si mám doriešiť až po zahojení chrbtice.
Lenže…
Taký malý detail.
Povedal mi to iba osobne.
Do papierov to nenapísal.
A tak som dnes bola jednoducho vyexpedovaná z neurochirurgického oddelenia.
Bez operácie. S antibiotikami.
A so zubami, ktoré sa rozhodli, že teraz budú hlavná postava môjho života.
Moja psychiatrička mi našťastie vystaví papier, že mám panický strach zo zubárov. A tak to budem riešiť v celkovej narkóze.
Takže…
Do Ružinova pôjdem znova.
Tentokrát už nie ako bezďák v pyžame. 😂
A poviem vám úprimne – včera som od nervov revala asi šesťkrát.
A nepomohlo mi to. Ani trochu.
Ale asi aj toto je súčasť života s diagnózami.
Človek si niečo naplánuje.
Pripraví sa. Čaká.
A potom príde jeden živý koreň a povie:
„Nie. Teraz som na rade ja.“
Takže chrbtica počká.
Najskôr zuby.
A potom sa, dúfam, konečne dostanem k tomu, kvôli čomu som tam pôvodne prišla. ❤️
Lebo úprimne?
Po tomto všetkom už chcem len jednu vec.
Nech už sa konečne niečo podarí podľa plánu.







