V tomto období som sa – možno náhodou, aj keď na náhody veľmi neverím – spoznala s Chaelou.
Michaela , Miška.
Skôr by som povedala, že to bol osud, ktorý si to jednoducho zariadil po svojom.
Začali sme si písať. Najprv úplne obyčajne, potom viac a viac o tom, čo každá z nás rieši, čo nás bolí, čo nám nefunguje.
Taká neplánovaná „poradňa chronických kamiek“, kde sa človek nemusí vysvetľovať od začiatku.
Až ma prekvapilo, že si po rokoch ešte dokážem nájsť kamarátku, s ktorou si takto rozumiem. A možno ešte viac to, že máme až prekvapivo veľa spoločného.
Ešte v období, keď som pracovala v predajni s pečivom – pamätám si, že to bol december – mi po dlhšom čase napísal D.
Spýtal sa ma, či sa nedáme na Facebooku do vzťahu. Vraj aby ma „chránil pred idiotmi“.
Súhlasila som.
D. má a bude mať v mojom živote špeciálne miesto, nech sa medzi nami deje čokoľvek. Je to zvláštny typ spojenia – skôr nevzťah než vzťah, niečo medzi prítomnosťou a vzdialenosťou.
Ale jedno viem isto: nechcem, aby z môjho života úplne zmizol.
8/2026
Sľub, ktorý nebol dodržaný
Sľub, ktorý bol z jednej strany nedodržaný. Slová, ktoré nikdy neboli vypovedané. A možno práve toto je ten najnepríjemnejší koniec.
Skús sa odpútať od človeka, na ktorom ti tak veľmi záležalo, keď ti v hlave stále dokola znie jeho sľub:
„Budem tu pre teba. Kedykoľvek.“
Lenže potom príde chvíľa, keď ho naozaj potrebuješ… a on tam nie je.
Boli sme viac. Mohli sme byť ešte viac.
A ja si niekedy kladiem otázku, či vôbec existuje nejaký kôš, do ktorého sa dajú zahodiť všetky tie spomienky, slová, nádeje a predstavy o tom, čo mohlo byť.
Asi nie.
Bola to očividne ďalšia lekcia. Lekcia pochopiť, že pri druhom rozchode to možno malo skončiť nadobro.
Že človek sa mení. Že láskavé oči človeka, ktorého poznáš, ešte neznamenajú, že ti raz nevrazí nôž do chrbta.
A možno najťažšie na tom všetkom je prijať, že niekedy nestačí, ako veľmi sme niekoho milovali. Nestačí, čo všetko sme spolu prežili. A nestačia ani sľuby, ak ich napokon drží iba jeden.
Tak teda ďakujem. Ďakujem, že sme mohli byť.
Viac. Menej. Ale boli sme.
A to tentoraz už naozaj stačilo.
Svoju PN som si medzičasom „korenila“ aj maľovaním starého nábytku.
Nie preto, že by som mala veľa energie, skôr preto, že aspoň niečo ostane hotové. Hmatateľné. Dokončené.
„Psychicky je v poriadku,“ hovorí moja psychiatrička.
A má pravdu – problém nie je v hlave, ale v tele, ktoré si ide vlastný program už dlhšie, než by bolo zdravé ignorovať.
Len niekedy sa pristihnem pri otázke, kde je hranica medzi tým, čo ešte zvládam, a tým, čo už len prežívam.
A potom príde bolesť a odpovie za mňa.
Moja mamenka si jedného dňa zaumienila, že bude chovať sliepky.
Áno. A keďže som bola na PN-ke, logicky sa z toho stal aj môj „projekt“.
Čas plynul a zo sliepok sa postupne stali moje každodenné spoločníčky.
Mamka im medzitým toľ kokrát prerobila domček, že doteraz musia byť v miernom šoku, kde vlastne bývajú.
Vždy to bolo „len na chvíľu“ – len trochu vylepšiť, trochu upraviť – až kým sa z toho nestal malý sliepkový realitný projekt.
Potom prišli kuriatka. „Veď sú také malé a milé,“ povedala mama.
Tak sme mali sliepky aj kuriatka. A ja som sa medzi tým všetkým starala, sledovala ich a pomaly som zistila, že aj toto je tak trochu terapia.
Rastú, sú vonku a vyzerajúspokojne.
Ako som už spomínala, psychické zdravie je u nás stále trochu tabu. Mama sa síce časom naučila, že úzkosť sa nedá „pokrčiť ako papier a vyhodiť“, ale že sa musí riešiť.
Odborne. Pomaly. Reálne.
Moja sestra je citlivejšia ako ja. Všetko prežíva inak, hlbšie.
Predminulé leto mala z maminho priateľa psychický záchvat.
Niečo, čo nechceš vidieť, ale keď sa to stane doma, niet kam odísť.
Všetci sme šli spať. Sestra išla skôr. Keď som si ja išla po vodu, počula som ju plakať.
V izbe sa triasla a v ruke držala niečo, čo radšej nebudem opisovať.
Letela som za mamou.
Našťastie sa to upokojilo a ona zaspala. Ráno si z toho takmer nič nepamätala, ale sama si neskôr vypýtala odbornú pomoc.
