Slogany si píšem a kreslím ručne, v aplikácii, kúsok po kúsku.
Väčšinou sú zo života môjho, alebo zo života niekoho, koho príbeh sa ma dotkol.
Nechcem zarábať na diagnózach.
Ale zároveň som vždy chcela mať niečo, čo ma vystihuje.
Tričko, ktoré povie za mňa to, čo niekedy nedokážem vysloviť. Možno aj niečo, čo by v kritickej chvíli pomohlo a aby ľudia pochopili, čo sa so mnou deje, bez vysvetľovania.
A nielen pre mňa. Aj pre iných.
ChroNika nebola len o chorobách. Sú tam aj vtipné slogany, ilustrácie, veci pre alergikov, pre deti, pre súrodencov, pre tých, čo stoja vedľa a držia.
Myslela som si, že tvorba náramkov bude jednoduchá. Nebola.
Je za tým veľa práce, skúšania, omylov – a hlavne, keď má človek zdravotné obmedzenia, všetko trvá inak. Pomaly. Po svojom tempe.
Ale aj tak som to nevzdala.
A z toho chaosu, z bolesti, z myšlienok a dní, ktoré neboli jednoduché… vznikli veci, ktoré dávajú zmysel.
Krásne náramky.
A niečo, čo už nie je len v hlave.
Večer nič. Ráno opuchnutý a nehybný ukazovák.
Toto sa u mňa deje často – nikdy neviem, s čím ma moje telo ráno prekvapí. Tento deň to bol prst, ktorý jednoducho odmietol fungovať. Ledva som si dala vlasy do gumičky. Obliekla som si prvé, čo som našla – úprimne, v stave „totálna špinďúra“.
Všetko išlo len tak, aby som vôbec stihla odísť.
Na stanici som potom poprosila slečnu, či by mineotvorila fľašu čaju. Jeden prst mi v podstate zrušil celú samostatnosť. Bola milá, bez zaváhania pomohla. A ja som si v tej chvíli uvedomila, že stále existujú ľudia, ktorí jednoducho pomôžu bez otázok.
Ibalgin to na chvíľu uvoľnil, aspoň do tej miery, že sa to dalo prežiť.
V ten deň som mala aj kontrolu u pani psychiatričky. Ona aj sestrička sú veľmi milé, ľudské. Na začiatku som mala pochybnosti – recenzie neboli práve najlepšie – ale dnes im už vôbec nerozumiem.
Som nastavená na liečbu viac ako rok. Pani doktorka sa ma vždy pýta, či niečo meníme, alebo ostávame.
„Vy nie ste človek, ktorý sa len tak zloží. Vy to dáte,“ povedala mi raz.
Spýtala sa ma aj priamo, či mám chuť do života. Moja odpoveď bola úprimná.
„Pani doktorka, poznáte ma už nejaký ten piatok. Vždy som vám hovorila všetko na rovinu. Tak vám poviem aj teraz – keď tvorím, mám radosť. Vtedy fungujem. Ale keď mi nezaberajú lieky od bolesti alebo si neviem obuťponožku, tak nemám chuť vôbec na nič. Mám 27 a niekedy nezvládnem ani ponožku…“
Zasmiali sme sa.
Úzkosti sa mi našťastie dlhšie nevrátili. Zaklopala som si na stôl – s energiťákom vedľa, áno, som na ňom závislá.
Obdarovala som ich obe náramkami, ako malý symbol vďaky.
Zabudla som žiť len tak
Zabudla som, aké je to ísť ulicou bez cieľa. Bez ambulancií, bez výsledkov, bez toho, aby každý krok niekam smeroval. V posledných dňoch mám vždy dôvod, prečo niekam idem. A keď aj idem, len preletím.
Zabudla som, aké je to kúpiť si niečo len pre seba. Všetko sa točí okolo rozbiehajúcej sa firmy, okolo rodiny, okolo druhých. Posledné eurá idú im. Nie mne.
Zabudla som, aké je to zapnúť televízor a naozaj ho pozerať.
V hlave mi beží milión vecí naraz – nápady, návrhy, povinnosti. Seriál len hrá, ale ja ho nevidím.
Zabudla som, aké je to ísť len tak na prechádzku. Bez strachu, že sa mi podlomia nohy. Bez výpočtov, či to zvládnem. Aj keď viem, že sú ľudia, ktorí sú na tom horšie, vlastné telo si aj tak berie celý priestor.
Zabudla som, aké je to robiť bláznovstvá len tak. Zasmiať sa nahlas. Zakričať. Byť ľahká.
Jedného dňa, v auguste 2025, som sa chcela v posteli len otočiť na druhú stranu a ešte si na chvíľu pospať. Seklo ma tak, že som nevedela vstať.
Z postele som sa ledva doplazila na toaletu. A už vtedy som vedela, že toto nie je „len tak“.
„Pôjdeme na pohotovosť,“ povedala mama.
„Nie… to bude dobré. Nechcem počúvať to, čo kedysi,“ odmietala som.
„Toto je vážne,“ povedala už iným tónom.
Zaparkovala čo najbližšie, no aj tak sme niekoľ kokrát zastali – ja som nebola schopná prejsť ani pár krokov.
Na pohotovosti som dostala injekciu do chrbtice. Zabrala asi na pätnásť minút. Potom to bolo späť.
Na druhý deň sme išli znova. Tá istá sestrička, tá istá doktorka.
„Neboli ste tu včera? Urgent,“ povedali a poslali nás rovno na urgent, kde mi dali infúziu – taký „kokteil“, ako sme to neskôr volali. Sestra bola v tom čase na liečení, tak chvíľu bola pri nás.
Aj sme sa zasmiali, hoci mi do smiechu veľmi nebolo.
„Taká mladá a už vás seklo?“ ozvala sa pani v čakárni, ktorá čakala na taxík.
„Keby ste poznali celý môj zdravotný príbeh, možno by ste sa čudovali ešte viac,“ odpovedala som. Dostala som žiadanku na desať dní infúzneho stacionára.
A tam sa začali tvoriť nové spomienky – s mojím otcom, ktorý to celé prežíval so mnou. Každé ráno sme sa stretli, išli na koniec areálu nemocnice, infúzia trvala asi hodinu a potom káva s koláčom. Z malého rituálu sa stalo naše miesto pokoja.
Neskôr sa otec stal mojím „SBS“ u každého lekára.
