1. Prezidentka Čaputová odmietla menovať Rudolfa Huliaka za ministra životného prostredia, čím vášne medzi ochranármi a tými druhými vzbĺkli nezvyčajne vysokým plameňom. Jedni podpisujú petíciu za jeho nevymenovanie, čomu sa čuduj svete v dostatočnej miere venovali aj médiá. To nenechalo chladnú druhú skupinu, aby iniciovala opačnú petíciu za vymenovanie Huliaka. Nevraživosť medzi obidvoma stranami sa prehĺbila, vyťahujú sa slová ťažkého kalibru, vzájomná nedôvera vzrástla, komunikuje sa čoraz zanovitejšie vo videní svojich právd a samozrejme aj agresívnejšie. K tomu pridávam čínske príslovie: „Je Tvoja pravda, moja pravda a pravda. Ktorú chceš počuť?“
2.V poslednom období odznievajú o zonáciách národných parkov oslavné ódy. Napr. ohľadne Veľkej Fatry začiatkom augusta (03.08.2023) oznámilo Ministerstvo životného prostredia informáciu, že Správa Národného parku Veľká Fatra v uvedený deň predstavila verejnosti návrh zonácie , ktorý je aktuálne v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Ak návrh v parlamente prejde, podľa riaditeľa národného parku stanoví jasné pravidlá v jednom z najvzácnejších území Slovenska, čím sa ukončí dvadsaťročné obdobie sporov medzi výstavbou, lesníkmi a ochranármi. Rovnako pomôže aktívnejšie zasiahnuť voči negatívnym javom, ktoré komplikujú život chráneným druhom, návštevníkom aj miestnym obyvateľom. Tým sa v regióne naštartuje ekonomický rast na udržateľných a predvídateľných základoch. Preto rezort hľadal konštruktívnu dohodu a údajne boli rešpektované postoje neštátnych vlastníkov, obcí, čo by bolo chvályhodné. No skutočnosť je taká, že títo vlastníci podávajú podnet na Ústavný súd. Nevďačníci akýsi! Popri tom vyvstáva aj otázka, kde boli postoje a stanoviská odborných organizácií a záujmových skupín? So Slovenskou poľovníckou komorou (SPK), ktorá je odbornou samosprávnou organizáciou združujúcou cca 65 tisíc držiteľov poľovných lístkov a zabezpečujúcou jednotný výkon práva poľovníctva, totiž rezort a Správa NP VF nekomunikovali. Na ústredí SPK sme si povedali, čert to ber, asi komunikovali s našimi organizačnými jednotkami a zložkami. Výkon práva poľovníctva totiž vykonávajú jednotliví členovia poľovníckych združení, poľovníckych spoločností a iné subjekty. Avšak ani s priamo dotknutou organizačnou zložkou SPK, Obvodnou poľovníckou komorou Martin, kde väčšina územia Veľkej Fatry patrí, komunikované nebolo. Zúčastnili sa síce jedného zasadnutia, kde si vypočuli o rozsahu zonácie, teda ako to má byť, a....... to bolo všetko. S predsedami poľovníckych združení a poľovníckych spoločností, ktorých sa zonácia priamo týka, ohľadne obmedzenia výkonu práva poľovníctva v dotknutých revíroch komunikované nebolo. O Národnom lesníckom centre vo Zvolene sa niekto v poslednom čase v médiách vyslovil, že to nie je odborná a vedecká inštitúcia, ale organizácia poplatná lesníkom a poľovníkom. Podotýkam, že v názve majú lesníctvo, tak je celkom normálne, že sa lesmi zaoberajú, no a keďže historicky veky vekov s lesníctvom súvisí aj poľovníctvo, tak sa zaoberajú aj ním.
3. Ján Budaj ako minister životného prostredia komunikáciu so Slovenskou poľovníckou komorou odmietal. Urážal a častoval nás, ak to poviem slušne, rôznymi hanlivými prívlastkami. Takých výrokov arogancie a pohŕdania sa komore a jej predstaviteľom od nikoho iného nedostalo, hoci ministri pred Jánom Budajom sporadicky s predstaviteľmi komory komunikovali. Aj keď len podľa známeho úzusu „Psy štekajú a karavána ide ďalej.“ Slušne a vecne komunikovať sa dá len do tej miery, v akej druhá strana disponuje základnými prvkami chápavosti. A kde nič nieto, ani čert nevezme.... takto výstižne to hovorievala moja stará mať.
4.Viem, že je zaujímavejšie čítať beletriu ako zákony. Zákon o ochrane prírody a krajiny bol novelizovaný cca 35 krát. Novelizáciami ministerstvo ŽP a ochranárske inštitúcie nadobúdali stále viac rozhodovacej právomoci a moci vo vzťahu k iným zložkám spravujúcich alebo využívajúcich krajinu. Kto neverí, nech si analyzuje novely ochranárskeho zákona. Z noviel možno vyvodiť podstatu ochranárskej doktríny, že to čo robia v krajine lesníci, poľnohospodári, poľovníci, chovatelia oviec a kôz, včelári, a iní, robia zle alebo chybne, a pred ich činnosťou treba krajinu chrániť. A samozrejme najlepšie ju ochránia len ochranári.
5. Keďže „ľud“ nebol vypočutý a nebolo v dostatočnej miere komunikované s odbornými a záujmovými skupinami, chopili sa príležitosti komunikácie „iní odborníci“, ktorým najmä vidiek uveril, že im pomôže v odblokovaní obmedzení, ktoré zo zonácie vyplývajú. Zónam s označením A totiž zodpovedá 5. stupeň ochrany prírody v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny, v ktorom je zakázaný pohyb osôb mimo vyznačených turistických trás. A natíska sa otázka, pre koho to územie vlastne bude, keď mimo turistického chodníka bude platiť „ani krok“? Áno, verím, že „fajnšmekri“ si prídu pozrieť vývoj prírodných procesov. Ale nedá sa predpokladať sľubovaný turistický ruch behom 7 až 9 rokov v zriadených „ozónovaných“ národných parkoch, mimo Slovenského raja, čo je už zabehnutá destinácia. Kľúčový fakt je, že na toto všetko je do národných parkov naplánované „naliať“ obrovské (skutočne obrovské) peniaze, hoci ešte nie je jasné, prečo konzumentom týchto peňazí by mali byť vo väčšine prípadov ochranári a ochranárske inštitúcie. Aspoň „kvapku“ z týchto peňazí by vedeli účelne využiť aj lesníci, pozemkové spoločenstvá, poľovníci, poľnohospodári, včelári, chovatelia dobytka, súkromní majitelia pozemkov, obce... .
6. Zonáciu a z toho plynúce konzekvencie a použitie peňazí by som si dovolil nazvať štvrtou vlnou privatizácie. Za tie peniaze by sa dala pozlátiť aj tráva, nieto len zriadiť finančne prosperujúce národné parky. Dovolím si tvrdiť, že slušnou formou komora za posledných 5 rokov nedosiahla v komunikácii s ministerstvom ŽP a ochranármi NIČ.
A to je dôvod vážená pani prezidentka Čaputová, prečo dnes „Hulákajúcej osobe“ dávate stopku.
Pozorovateľ
