"Jej smiech je dlhý a uvážlivý ako zima. Nie je ani slabá, ani krehká. Život saje plnými dúškami..." (Jennifer Maidenová, Zimné dieťa)Študentka LF UK v Prahe... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ohňostroje dorachotili, ja som sa nadobro zbavila mylného dojmu, že začala tretia svetová, popriali sme si všetci „všetko naj“ ako minulý rok, čo dokazuje, ako nám veľmi záleží na kvalite nášho života a nestačí nám iba prosté prežitie ďalších 365 dní a zvyšok noci som prebdela, ak nerátam tých pár hodín simulovaného spánku...
Je pár dní do Vianoc a o trochu viac do Silvestra a ja zbožne čakám, aby tieto dni boli už za mnou...Nezháňam usilovne darčeky pre svojich blízkych, ako to robia všetci ostatní „normálni“ ľudia. Nemám dokonca ani nápad, čo by ich tak asi potešilo. No a najhoršie na tom je, že ma to vôbec netrápi...
Dnes bolo také anglické počasie, a little bit foggy...vlastne trochu viac než len a little bit. Aj keď môj skutočný obraz o počasí v Anglicku je úplne odlišný od tohto všeobecne zaužívaného. Ja vidím totiž ľudí kúpajúcich sa v najväčšej páľave slnka vo fontáne na Trafalgar square...Ale nie o anglickom počasí som chcela, ani o fontánach na námestí, no nejako som musela začať, hlavne po tak dlhej blogerskej nečinnosti, akou bola tá moja.
Pár slov vziať si na pomoc a obsiahnuť v nich človeka? Toľká trúfalosť zvádzať boj už od čias praveka.
Dnes som vytiahla päty z domu len na okamih a hneď som zostala vyvedená z miery. Zbadajúc bezdomovca, ako palicou skúma obsah smätného kontajnera, som radšej zaradila spiatočku a „po špičkách“ som sa aj s vrecom plným odpadkov vrátila za roh a vyčkala, kým odíde.
Už druhý rok sa snažím radšej vyhnúť odpovedi na otázku, kde bývam. Aj minule som sa pokúšala, ale aj tak zo mňa nakoniec vypadla pravda, čím som spôsobila náramný záchvat smiechu jednému spolužiakovi. Asi si v danom momente myslel, že si z neho strieľam. „A akých máš susedov? Myslím tých živých...“, rozvíjal ďalej rozhovor o mieste môjho bydliska so zjavným záujmom. (Ha-ha, fakt vtipné.)
Keď som bola malá, ako väčšina detí som sa učila korčuľovať. Mala som biele korčule s ružovou kožušinou vo vnútri a korčuľovať ma učila mama. Spomínam si na mestské klzisko plné detí, aj RockFm rádio ako zvukovú kulisu.
Nesledujem televízne noviny alebo len veľmi zriedka. Ja viem, že určitá skupina ľudí po tejto „zásadnej“ informácii, ktorá podľa nich signalizuje, že zvysoka kašlem na veci verejné, by mi za to s radosťou uštedrila pokarhanie. Myslím, že by ma nezachránila ani argumentácia, že sledovanie správ plných násilia v rodinách a medzi národmi a nešťastia, čo nechodí po horách, ale po ľuďoch, nie je akosi v súlade so snahou žiť a myslieť pozitívne. Veď posúďte sami.
Nebolo to až tak dávno, keď sa ráno zobudila a uvedomila si, že už nikdy nič nebude také ako predtým a že jedna nočná mora môže trvať dlhšie ako len pár hodín spánku.
„Dedko, poď sa so mnou hrať!“, prosíkala Lucka a už aj rozkladala tabuľu a chystala provizórnu lavicu pre nového žiaka. V triede bola vzorná dochádzka, ostatní žiaci – plyšáci už netrpezlivo čakali, dnes totiž budú preberať ďalšie písmeno a vraj bude aj diktát.
Svetlo na konci tunela. Plechový krtko. Šikovný výdobytok modernej doby. Symbol veľkých miest. Alebo ďalšia z možností, ako sa nechať niekým nič netušiacim zabiť v mene samovraždy.
Keď som bola malá, jedna z mojich obľúbených činností - starostí „malej dámy“, bolo skúšanie si maminých topánok, samozrejme tých, čo mali poriadny podpätok a stále mi chýbal nejaký ten centimeter, aby mi boli „ako uliate“. To ma napĺňalo nedočkavosťou, kedy už konečne...budem veľká.
Vypla som budík len 5-krát(!), kým som sa zobudila, čím som si čas zliezania z postele predĺžila o 25 minút. No stálo ma to ranný šprint na električku, tak mi treba...
„Dáš si čaj? Ovocný alebo čierny?“, spýta sa ma, ospalá so strapatým účesom.
Kde, resp. keď atrament vysychal, slzy sa liali a papier sa pálil...a to všetko pre lásku. To bol pokus o poetický úvod chaotického článku o záležitosti plnej chaosu zvanej láska.
Neviem, asi som „divná“, keď mi ľudia, ktorí sa iným zdajú byť divní, pripadajú normálni. A možno za normálnych považujem ľudí, ktorí sa neboja byť sami sebou, aj keď riskujú, že budú vyčnievať z radu a to normálne normálny človek nemá rád. Narúša to totiž jeho ideu normálnosti.
Je osem hodín ráno. Obyčajne by nám práve začínala nejaká prednáška z predmetu, ktorý máme tendenciu nadraďovať nad ostatné ako napr. anatómia, fyziológia,... a iné postrachy štúdia medicíny. No namiesto toho spolu so skupinkou spolužiakov - medikov kráčame jednou z pražských ulíc na Vinohradoch. Je to jedna z tých pokojných ulíc uprostred rušného veľkomesta, kde vysoké živé ploty bránia nazrieť do dvora a namiesto činžiakov tam nájdete vily.
V mladom veku, v akom som práve ja a moji rovesníci, si človek len ťažko dokáže predstaviť, aké to je byť ešte nažive a zároveň tak blízko smrti, ktorej príchod je neodvratný.
