Mal som asi 6 rokov, keď ma otec vzal na žiacky turnaj v zápasení. Vošli sme do zápasníckej haly, chvíľku sa tam rozprával s rozhodcami a zrazu som stál na žinenke. V teplákoch, v „číňankách“ a v tričku. S chlapcom, ktorý bol o trochu starší, ale váhovo sme od seba asi nemali ďaleko. Zaznel hvizd rozhodcu a... A ja som skončil na lopatkách. Asi viete, čo nasledovalo. Rozplakal som sa a stal som sa zápasníkom...
Už keď som bol malý, otec so mnou chodil na tréningy. Myslím, že bol jediný, kto tam z rodičov po príchode so svojim synom zostal aj počas tréningu. Ostal tam so mnou takmer vždy. Neskôr sa z neho stal pomocný tréner. Mali sme síce dobrého trénera, ale môj otec bol rovnako dobrý. Teraz, keď nad tým rozmýšľam, pamätám si, aký som bol hrdý na to, že ho tam mám.
Samozrejme, začal so mnou chodiť aj na súťaže. Bol to pre mňa vždy taký malý rodinný výlet. S otcom sme si vždy počas súťaže na obed sadli do bufetu alebo do reštaurácie, dali sme si párky alebo vyprážaný syr a hranolky. Myslím, že som sa niekedy viac tešil na ten syr než na samotnú súťaž. Nuž, to boli časy J
Mal som pocit, že môj otec bol dobrý vo všetkom. Naučil ma korčuľovať na kolieskových korčuliach. Pamätám si, že som bol v Petržalke jeden z prvých, ktorý po uliciach behal na korčuliach. Otec mi ich kúpil najskôr iba také kovové, ktoré sa dali nastaviť a obuť na akékoľvek topánky. Neskôr mi v Poľsku kúpil korčule aj s topánkami. Klasické, s dvoma radami veľkých, širokých koliečok. Chodili sme s rodičmi na Kolibu. Hore, pri Kamzíku som sa po ceste spustil dolu a naši išli za mnou v aute. Nasadol som až úplne dole, pri tuneli.
Naučil ma „skateboardovať“. Jasné, že som nikdy nebol nejaký „vymakaný“, ale dokázal som sa rozbehnúť z miesta bez toho, aby som sa dotkol zeme, dokázal som za jazdy vyskočiť na obrubník a pár ďalších vecí. Samé o sebe to nie je žiadne terno, ale zaujímavé je, že otec ma to naučil napriek tomu, že to ani on sám nevedel.
Naučil ma premet dozadu, dopredu, saltá, chodiť po rukách, dokonca som sa naučil chodiť po rukách po schodoch hore. Jasné, že som nevyšiel na ôsme poschodie v nejakom paneláku, ale súvislých 20-30 schodov sa mi vyjsť podarilo.
To, že mám nevidiaceho brata, to som tu už písal. Ale to, že nám ešte za komunistov otec z vlastného bicykla vyrobil tandem, na ktorom sme s bratom nabehali riadne kilometre, to som tu nespomínal. Zvaril kostry dvoch bicyklov (vrátane toho vlastného) dohromady, urobil pár úprav a náš tandem bol možno prvý amatérsky tandem v Petržalke. Vymenili sme ho s Peťom až v momente, keď nám kvôli našej váhe v zákrutách začali praskať „špice“. Najskôr sme to riešili vždy servisom „per prípad“, ale keď nám cestou do Rakúska praskli v zákrute naraz 3, vedeli sme, že musíme nájsť iné, systematické riešenie.
Pamätám si, ako sa raz naši vrátili z dovolenky v zahraničí. Vrátil som sa domov zo školy a na stole v hale stálo auto na vysielač. Nádherné auto, máme ho doma doteraz. Bolo to jediné, čo si z dovolenky priviezli. Darček. Darček pre mňa. Vtedy nebolo nič, čo by ma potešilo viac...
Môj otec rád vyrábal modely lietadiel. Ale použiteľné modely. Najčastejšie vetrone, aj keď raz vyrobil aj motorové lietadlo. Išli sme si ho pustiť k Dunaju a kvôli tomu, že sme ešte neboli nejako špeciálne zvyknutí na ovládanie, rozbili sme ho po pár minútach o strom. Ale bola to sranda J Takže bolo rozhodnuté. Vyrábal ďalej iba vetrone. Raz vyrobil jeden úplne obrovský. Išli sme so širšou rodinou na chatu do hôr. Na kopci kúsok od chaty sme si ho skúšali púšťať. Vetroň bol vybavený časovým spínačom, ktorý po uplynutí nastaveného času aktivoval brzdiace klapky a vetroň pristál. No nejako sa nám ho nepodarilo dostať do výšky. Behali sme s ním niekoľkokrát dolu kopcom, v dostatočnej rýchlosti sme ho pustili, no po pár metroch pristál (skôr spadol). Pri jednom takomto pokuse sa mu nalomilo krídlo. Tak sme sa zbalili, že ideme domov. Ale otec ho chcel ešte raz pustiť. Vetroň aj tak poriadne nelietal, tak sme teda počkali na posledný pokus. Otec ani nezapol časový spínač. A čuduj sa svete, vetroň nejako chytil teplý vietor a odvtedy sme ho nevideli. Pamätám si, ako ho otec s bratrancom celú noc hľadali po okolitých lesoch. Márne. Bolo to ako hľadať ihlu v kope sena. Ale letel nádherne J
Fakt, v detstve som s otcom (vlastne s oboma rodičmi) zažil naozaj mnoho krásnych chvíľ. Raz, boli sme na dovolenke pri Duchonke či pri Bukovej, už si presne nepamätám, išli sme spolu na výlet do lesa. Keď sme sa vracali na chatu, bola už tma. Zrazu otec zbadal s baterkou vtáka na strome. Sedel celkom nízko. Otec mu svietil s baterkou do očí a prišiel úplne blízko. Opatrne ho chytil do ruky a ukázal mi ho. Neveril som vlastným očiam. Bolo to kúzelné. Potom ho pustil, roztvoril ruku a vtáčik po chvíľke váhania odletel. To sú veci, na ktoré človek nezabudne.
Rovnako ako na moment, kedy sme u babky spolu večer pozorovali hviezdy. Dovtedy som sníval o tom, že keď budem veľký, odídem do Austrálie. A budem tam žiť. Ale keď som tam tak vtedy sedel vonku s otcom, „pod širákom“, pozeral na tie krásne hviezdy a rozprával sa o živote, uvedomil som si, že tu som doma. A pochopil som, že to čo mám doma, to vonku nenájdem.
