Lokálny partner nášho kempu, občianske združenie z Nitry, z neho chcelo vybudovať dočasný domov pre deti, ktoré sú po dovŕšení svojich osemnástich rokov z detských domovov „vyhodené na ulicu". Kým sa zorientujú, kým si nájdu priateľov i prácu, kým si nájdu svoje miesto v spoločnosti. Všetci sme sa zhodli, že je to nádherná myšlienka. A tak sme prišli pomôcť.
Do kempu sa prihlásili 4 Francúzky, Belgičan, Češka, 2 Angličanky, 2 Nemci, 4 Juhokórejčania, 2 Estónky a kórejský televízny štáb, ktorý o kempe točil dokument. Zobral som so sebou aj našich 2 hafanov, aby nás mal kto strážiť. Kaštieľ bol v tom čase v hroznom stave, v podstate to boli ruiny. Táborovým jazykom bola angličtina, ale s ohľadom na množstvo francúzsky hovoriacich ľudí, sa to občas zvrhlo. Pravidlá boli jednoduché: žiaden alkohol, žiadne drogy, žiaden sex, denne zopár hodín práce a po zvyšok dňa plno spoločnej zábavy (samozrejme, vždy za účasti vedúcich). Rozpočet bol na slovenské pomery naozaj veľmi triezvy, takže to pre nás nakoniec malo aj výchovný aspekt.
Keď k nám všetci dorazili, mali sme s Dušanou chuť oslavovať. Prvá úloha je v suchu. Nikto sa nestratil, nikto neodmietol prísť. Tábor bol dobrovoľný, takže stať sa to jednoznačne mohlo. Ale nestalo sa. Veci si naši „volunteers" poukladali na podlahu v západnej časti kaštiela, ktorá ako jediná mala funkčné uzamykateľné dvere a polofunkčnú strechu. Pripravili sme im malé studené občerstvenie, ktoré vďačne zjedli. Medzitým nám ľudia z obce priniesli staré lavice (asi zo starého kina) a zopár stolov, ktoré sme umiestnili vo vedľajšej chodbe. A takto vznikla naša „zasadačka". Ešte sme si požičali starú chladničku, elektrickú dvojplatničku, zopár hrncov, kuchynského riadu a kanvicu na vodu. Nakoniec sme nainštalovali nové sedátko na záchod. Pred našim príchodom sa do kaštiela zaviedla pitná voda a elektrina. Sprchy sme mali k dispozícii na miestnom futbalovom ihrisku, obedy sme zarezervovali v miestnej krčme.
Na prvý pohľad sú to všetko dospelí ľudia, no v „ID card" majú iba 15, 16, 17... Jediná dospelá osoba, okrem nás dvoch a štyroch členov filmového štábu, bola Češka Eliška. Keď z Čiech dorazila do kempu a zistili sme, že nie je v zozname účastníkov, bola ako kôpka nešťastia. Plakala, prosila nás, aby mohla ostať. Podľa pravidiel, ktoré pre takéto kempy platia, by mala odísť domov. Všetko sme mali presne naplánované, takisto rozpočet. Dušana však navrhla, že to nejak skúsi vyriešiť. Zavolala zopár ľuďom a my sme mali dospelú účastníčku. A to sme ešte netušili, akou obrovskou pomocou pre nás počas kempu bude.
Ani sme sa nenazdali a bol tu večer. Prvý večer. Predstavte si okolo seba zvedavé pohľady 20 ľudí, vrátane filmového štábu, so zapnutou kamerou tak 20 cm od Vašej tváre, a všetci čakajú, čo bude nasledovať...
