Babku z Nitry som mal radšej. Aj keď viem, že by som mal mať rád obe rovnako. Možno preto, že som tu trávil dosť veľkú časť svojho detstva. Možno preto, lebo fantasticky varila. Rada hrala karty a vždy švindlovala. Možno preto, že som nikdy nič nemusel. Všetko mi podala tak, že som proste mohol. A ja som poslúchol. Možno sa to nezdá, ale pre mňa to bol obrovský rozdiel.
Keď babka zomrela, rodina sa rozdelila. Na tých, ktorí čakali a tých, ktorým sa ušlo - povedané veľmi vulgárne. A dobré to už asi nikdy nebude. Nebudem to rozoberať ani nikoho súdiť, asi by som nebol objektívny. Ale bodaj by sa tak nikdy nestalo.
Dvakrát som mal možnosť zažiť, čo možno chápať pod pojmom „Dedičstvo“. Síce iba nepriamo, nikdy nie ako priamy dedič. Ach, aký nádherný by bol svet, keby sa dediť dali iba gény. A ešte krajší, ak by sa to „Dedičstvo“ dalo aj odmietnuť (tu mám na mysli najmä dedičné choroby).
Mám pocit, že dedičstvo ľudí len rozdeľuje. Všetky tie „svinstvá“ okolo, hádky, intrigy... Situácie, kedy budúci dediči vypočítavo kalkulujú s tým, čo príde, ak sa splnia ich predpoklady, mám pocit, že to čaká každú rodinu.
Pred časom sme chceli kúpiť 1 pozemok, predmet možného budúceho dedičstva Beinej širšej rodiny. Nechceli sme zlú krv, nechceli sme, aby na nás niekto ukazoval prstom. Nehceli sme, aby mal niekto pocit, že bol ukrátený. Tak sme navrhli stretnutie najskôr s potenciálnymi dedičmi. Teda ak raz príde, čo prísť musí. Chceli sme ten pozemok kúpiť za trhovú cenu. A chceli sme najskôr poznať ich názor. Jediným dôvodom, prečo práve ten kokrétny pozemok, bolo to, že Bea o ňom odjakživa sníva. Vždy tam chcela bývať. Poznala tam každý ovocný strom, každý kúsok zeme.
Keď sme otvorili diskusiu, s ohľadom na históriu rodiny v tejto oblasti na dosť citlivú tému, potvrdilo sa to, čo som písal vyššie. Každý kalkuluje. Chladnokrvne. Vypočítavo. Ten pozemok teraz nik nechce, nik ho nepotrebuje. Ani počas najbližších 5-10 rokov. Súčasný majiteľ s nim má len problémy. Kúpiť sme to chceli za trhovú cenu. Naozaj. No o cene sa s nami nik baviť nechcel. Všetci predsa vieme, že za 10 rokov bude mať určite vyššiu hodnotu. A možno vtedy sa už bude dediť.
Takže napriek tomu, že nás budúci dediči ubezpečili, že nič nenamietajú, teraz to nie je dobré riešiť. Teraz nie. Nemajú kam dať peniaze a tie každý deň strácajú hodnotu. Obzvlášť dnes, po voľbách, keď je vo vzduchu toľko otáznikov. Takto sme dopadli u budúcich dedičov. Reakcia súčasných majiteľov pri následnej spoločnej diskusii už bola pramálo odlišná od tej predošlej. Dostali predsa všetky „kvapky“ a kto by dnes chcel zle investovať. Veď peniaze dnes v banke na hodnote len strácajú. Ale možno neskôr, možno raz, možno bude lepšia doba.
Na majiteľov, na nich sa s Beou nehneváme, majú svoje roky. Sú to veľmi dobrí ľudia, chcú pre svoju rodinu vždy maximum. Rozdali by sa pre druhých a myslím, že sa celý život aj rozdávali. Nuž, budeme hľadať pozemok inde. Nebude to ten istý, no verím, že niečo pekné ešte nájdeme. Ale v dobrom, naozaj v dobrom, odporúčam všetkým starým ľuďom, nečakajte na SMRŤ. Rozmýšľajte dopredu, nech v rodine Váš odchod nie je tým okamihom, po ktorom bolo všetko inak.
Rovnako odporúčam tým mladším, ktorí sú v podobnej situácii na druhej strane, nebuďte ako supy, nebuďte chamtivý... a hlavne, nečakajte na SMRŤ... Nechcem byť zlý, isté je len, že raz určite príde, možno skôr a možno neskôr, možno k iným, možno k Vám... Aby ste sa neprepočítali. V dobrom, naozaj len v dobrom.
