Keď sa pozrieme na život človeka pred niekoľkými storočiami, môže sa nám zdať neuveriteľne pomalý. Ľudia cestovali celé dni alebo týždne, správy putovali celé dni, potraviny sa pripravovali doma a väčšina vecí, ktoré dnes vybavíme za niekoľko minút, si vyžadovala omnoho viac času a úsilia.
Potom však prišlo 19. storočie a s ním priemyselná revolúcia.
Železnice skrátili cestovanie, telegraf umožnil posielať správy na veľké vzdialenosti, prišli továrne, masová výroba, elektrina a neskôr telefón. Človek sa začal prispôsobovať novému svetu. Svet už nebol určovaný iba denným svetlom, počasím a ročnými obdobiami. Objavili sa presné pracovné časy, výrobné normy, cestovné poriadky a nový rytmus života.
Človek začal žiť podľa hodín.
V 20. storočí sa tempo ešte zrýchlilo. Automobily, lietadlá, rádio, televízia, počítače a neskôr internet zmenili spôsob, akým pracujeme, cestujeme, komunikujeme a získavame informácie.
Každá nová technológia však mala človeku niečo uľahčiť.
A možno práve tu vzniká zvláštny paradox našej doby.
Čím viac technológií máme na šetrenie času, tým menej času máme.
Dnes máme práčky, umývačky riadu, robotické vysávače, autá, online nákupy, donášku jedla, internetové bankovníctvo a nespočetné množstvo ďalších vecí, ktoré nám mali život zjednodušiť.
A predsa veľa ľudí večer prichádza domov unavených.
Prečo?
Možno preto, že sme si čas neušetrili. Len sme ho naplnili ďalšími povinnosťami.
Dnes už technológia nie je iba nástroj
Kedysi sme technológiu používali vtedy, keď sme ju potrebovali.
Dnes je technológia často s nami celý deň.
Mobil máme pri posteli, pri raňajkách, v práci, v aute, pri televízii a neraz aj pri večeri. Cez mobil pracujeme, nakupujeme, komunikujeme, zabávame sa, sledujeme správy, cvičíme, kontrolujeme spánok, hľadáme jedlo, cestovanie a dokonca aj lásku.
Ak chceme partnera, otvoríme aplikáciu.
Ak chceme nakúpiť, otvoríme aplikáciu.
Ak chceme cvičiť, otvoríme aplikáciu.
Ak chceme vedieť, čo sa deje na druhej strane sveta, dozvieme sa to v priebehu niekoľkých sekúnd.
Človek už takmer nemusí čakať.
A možno práve to je jeden z problémov.
Zvykli sme si na okamžitosť.
Čakanie nás začína znervózňovať. Pomalosť nám prekáža. Keď niekto neodpovie na správu, premýšľame prečo. Keď stránka načítava o pár sekúnd dlhšie, sme podráždení. Keď máme chvíľu voľna, automaticky siahneme po telefóne.
Akoby sme sa báli zostať sami so svojimi myšlienkami.
A svet nám pritom neustále hovorí, že musíme ešte viac.
Viac pracovať.
Viac zarábať.
Viac cvičiť.
Lepšie vyzerať.
Lepšie jesť.
Schudnúť.
Cestovať.
Starať sa o deti.
Udržiavať domácnosť.
Budovať kariéru.
A popritom byť ešte šťastní.
Lenže človek nie je stroj.
Nemôžeme od neho neustále zvyšovať výkon a zároveň očakávať, že zostane pokojný, spokojný a oddýchnutý.
A potom prídeme domov
Možno je práve toto miesto, kde sa problém našej zrýchlenej doby ukazuje najviac.
Dvaja ľudia sa ráno rozídu do práce.
Obaja sa snažia podať čo najlepší výkon.
Obaja riešia povinnosti.
Obaja sú pod tlakom.
A potom sa večer stretnú doma.
Lenže domov ešte neznamená koniec pracovného dňa.
Treba nakúpiť, uvariť, upratať, oprať, postarať sa o deti, pomôcť im s úlohami, vybaviť ďalšie povinnosti a pripraviť sa na ďalší deň.
A tak sa môže stať, že sa stretnú dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, ale obaja sú vyčerpaní.
Namiesto rozhovoru prichádza podráždenosť.
Namiesto objatia výčitka.
Namiesto spoločného času ďalšia povinnosť.
„Prečo si to neurobil?“
„Ja som dnes robila celý deň.“
„A ja som tiež celý deň pracoval.“
A zrazu už nejde o to, kto koho miluje.
Ide o to, kto toho dnes urobil viac.
Možno sme zabudli na jednu jednoduchú vec
Rodina nepotrebuje iba peniaze.
Nepotrebuje iba čistý byt.
Nepotrebuje iba navarené jedlo.
Nepotrebuje iba úspešnú kariéru.
Rodina potrebuje aj čas.
Čas na rozhovor.
Čas na deti.
Čas na partnera.
Čas na obyčajné ničnerobenie.
Čas byť spolu bez toho, aby každý sledoval hodiny a premýšľal, čo ešte musí vybaviť.
A práve tu sa podľa mňa oplatí pozrieť trochu do minulosti.
Nie preto, aby sme sa do nej vracali.
Ale preto, aby sme sa zamysleli, či sme cestou niečo nestratili.
Jeden pracuje, druhý drží domácnosť
V minulosti bolo v mnohých rodinách bežné, že muž chodil do práce a žena zostávala doma a starala sa o domácnosť a deti.
Dnes sa na takýto model často pozeráme ako na niečo zastarané.
Možno však nie je potrebné rozhodovať, či bol správny alebo nesprávny.
Možno sa treba opýtať inak:
Mohlo by niektorým rodinám prospieť, keby jeden partner pracoval a druhý sa staral o domácnosť?
A vôbec nemusí ísť o ženu.
Môže to byť muž.
Mohla by sa na tom dvojica jednoducho dohodnúť podľa toho, čo vyhovuje ich rodine.
Jeden by zabezpečoval príjem.
Druhý by zabezpečoval chod domácnosti a starostlivosť o deti.
Nie preto, že jeden je dôležitejší.
Ale preto, že každý by mal inú úlohu.
A ak by príjem jedného partnera dokázal zabezpečiť rodinu tak, aby domácnosť finančne nestrácala tým, že druhý nechodí do zamestnania, možno by sa tým vyriešila aj časť večného problému s nedostatkom času.
Pracujúci partner by prišiel domov a nemusel by absolvovať druhú pracovnú smenu.
Partner, ktorý sa stará o domácnosť, by zase nemusel počúvať, že „nič nerobí“.
Obaja by vedeli, čo je ich úloha.
Obaja by prispievali.
Len každý iným spôsobom.
A možno by získali niečo oveľa vzácnejšie než peniaze
Čas.
Viac času pre deti.
Viac času na spoločný obed.
Viac času na prechádzku.
Viac času na rozhovor.
Viac času na obyčajné ležanie vedľa seba bez telefónu v ruke.
Možno by sa partneri večer nestretávali ako dvaja unavení zamestnanci, ktorí sa ešte musia dohodnúť, kto umyje riad.
Možno by sa stretávali ako muž a žena, ktorí spolu žijú.
A možno práve v tom je niečo, čo dnešnému svetu začína chýbať.
Nejde o návrat do minulosti
Samozrejme, minulý spôsob života nebol dokonalý.
Ženy mali často oveľa menej možností rozhodovať o svojom živote. Muži niesli veľkú finančnú zodpovednosť a mnohé rodiny zápasili s problémami, ktoré si dnes ani nevieme predstaviť.
Preto by návrat do minulosti nebol riešením.
Ale možno by bolo dobré vrátiť sa k niektorým princípom, ktoré sme v minulosti poznali.
K deleniu povinností.
K pomalšiemu rytmu.
K času strávenému spolu.
K tomu, že nie všetko musí byť okamžite.
K tomu, že domov by mal byť miestom odpočinku, nie pokračovaním pracovného dňa. A predovšetkým k myšlienke, že rodina nie je výrobná jednotka, v ktorej musia všetci neustále podávať výkon.
Technológie nám mali život uľahčiť
A možno ich aj uľahčili.
Lenže zároveň nám dali možnosť robiť oveľa viac.
A my sme tú možnosť využili.
Namiesto toho, aby sme si ušetrený čas nechali, zaplnili sme ho.
Máme rýchlejšie autá, a tak cestujeme ďalej.
Máme rýchlejšiu komunikáciu, a tak komunikujeme viac.
Máme rýchlejšie nakupovanie, a tak nakupujeme častejšie.
Máme technológie, ktoré nám umožňujú pracovať z domu, a tak môžeme pracovať aj doma.
Máme telefón, ktorý nás dokáže spojiť s celým svetom.
A zároveň nás môže pripraviť o človeka, ktorý sedí vedľa nás.
To je zvláštny paradox modernej doby.
Svet sme si priblížili, ale niekedy sme sa vzdialili sami sebe.
Možno teda nepotrebujeme ďalšiu aplikáciu, ktorá nám poradí, ako lepšie spať.
Možno potrebujeme jednoducho viac spať.
Možno nepotrebujeme aplikáciu, ktorá nám pripomenie, aby sme sa išli prejsť.
Možno potrebujeme vypnúť telefón a ísť von.
Možno nepotrebujeme ďalšiu aplikáciu na hľadanie partnera.
Možno len potrebujeme viac času na spoznanie človeka, ktorý už vedľa nás je.
A možno nepotrebujeme žiť ešte rýchlejšie.
Možno potrebujeme konečne začať žiť tak, aby nám po práci ešte zostala energia na život.
Pretože ak nám moderná doba dáva všetko na dosah ruky, ale berie nám čas, pokoj a vzťahy, potom by sme sa mali aspoň na chvíľu zastaviť a položiť si otázku:
Naozaj žijeme lepšie len preto, že žijeme rýchlejšie?
