Jehuda Lahav je asi nesmrteľný, jeho hlas rozpoznávam, odkedy viem počúvať. Električka v Prahe sa vykolajila a zabila pár čakajúcich cestujúcich. Môjho brata som včera zachránila pred pádom z okna, zachytila som ho v poslednej chvíli, má len tri roky a tiež už mohol byť mŕtvy. Tomášovi Bezdedovi zomreli nádeje na postup, deň narcisov snáď pomôže odohnať smrť od chorých. V Libanone sa zasamovraždil samovražedný samovrah atentátnik (prečo sa označuje ako samovražedný, keď zabije minimálne ďalších päť ľudí?) Peter Fiala zomrel nečakane pri autonehode, keď už to vyzeralo, že bude z neho hviezda. Obete tsunami - okolo 150 000. Väčšinou to boli deti.
Na každého z nás to raz čaká...Kedy, kde, aké to je, nikto z tých, ktorí to už majú za sebou sa s nami nepodelí o zážitky. Tak môžme len snívať o tom ,ako to vyzerá v nebi, či je peklo naozaj také zlé alebo aký to je pocit, keď sa z niečoho stane nič.... Úvahy do nekonečna, nejasné odpovede a samé otázniky mi napadajú vždy, keď zomrie niekto na koho smrť nie sme pripravení. A to je vždy. Človek si myslí, že je na smrť pripravený, až kým skutočne nepríde. a až potom zistí, že vlastne vôbec netuší, čo sa to deje. Prečo je to všetko tak nenávratne preč?
(s úctou k smrti Stana Radiča)
