Nevidela som minuloročnú súťaž, neviem preto porovnávať. Viem len zhodnotiť moje pocity z tohto živého vysielania. Sedela som tam a dívala sa na dvoch moderátorov v čudesných pastelových košelách, finalistiky, ktoré zápasili so šatami, ktoré zjavne neboli určene na chôdzu. Plavky, v ktorých sa tie baby predvádzali vyzerali tak úboho, že jediné čo mi vtedy behalo hlavou bola otázka, či im už tam v zákulisí náhodou úplne nešibe.Pomýlenie sa je normálne, ale aby sa moderátor pomýlil pri mene finalistky sa mi zdá trochu priveľa. Voľná disciplína bola vlastne tanečná šou (bože, to bola taká nuda). Okrem jednej huslistky, ktorá mierne, ale iba velmi mierne oživila voľný program sme mohli sledovať to, ako to vyzerá keď jedna tancuje 12 rokov a druhá 3 mesiace (česť výnimkám, boli tam dievčatá, ktoré sa tancu venovali iba v rámci súťaže a zvládli to obdivuhodne).
Hostia programu boli tiež prekvapujúci.... Keď skončil No Name, bola som šťastná. Po prvý krát som videla playback na živo a strašne som sa smiala. A keď prišiel vrchol večera, hudobník a držiteľ neviem koľkých ocenení, povedala som si, snáď to nebude Kája, preboha, a on sa vtom vynoril spoza záclony a rozcitlivel všetky ženy nad 50 v hľadisku i doma..
Odovzdávanie cien už pred tým, ako sa finalistky stihli len usmiať, bolo dramaturgicky úplne nesprávne. Celý prenos bol nezaujímavý, nudný, bez napätia, prekvapenia, ťahal sa ako...
A prišlo finále. Trvalo asi päť minút. Vyhlásili druhú, prvú vicemiss, kreslo pre víťazku sa nedostavilo. Hranie napätých pár sekúnd, keď nikto netušil, kto bude nová miss, prekazili kameramani, ktorí bohvie akou intuíciou vycítili už pred otvorením obálky, ktorá to bude... Číslo 9. Huráá. Emócie žiadne, riaditeľka Lakatošová jej vrazila do rúk nejaké steblá trávy a Zita sa jej snažila upevniť gigantickú korunu na hlavu. Michaela len zodvihla ramená, v zmysle, môžem za to, že som taká úžasná a koniec. Nič viac,nič menej. Vtedy som si povedala, nikdy viac. Išla som tam kvôli kamarátke, ktorá súťažila, podporovala som ju ako sa dalo. Ale už nikdy nedám ani korunu za predstavenie tohto typu. Kde sú časy, keď víťazka plakala hodinu od dojatia. Už aj predsavzatia o záchrane sveta a chudobných mi pripadali úprimnejšie a spontánnejšie ako radosť tohtoročnej víťazky. Možno mala dostatok času dopredu emocionálne sa pripraviť na isté víťazstvo....
