Môj prvý pokus o vraždu

Vtom sa niečo stalo v mojej hlave. Ako by mi niekto vymenil mozog, stlačil restart, proste mi preplo. Vrátila som sa naspäť. Potichu som otvorila dvere, vkradla som sa do miestnosti a prikrčila sa za vešiakom, na ktorom bolo zavesených tak šesť kabátov. Ona bola pri okne, sedela, pila kávu a čítala si noviny. V hlave som rýchlo vypracovala plán boja. Bude to rýchle a hlavne potichu. Prídem zozadu a ovalím ju nejakou ťažkou knihou, taká Štylistika od Mistríka by mala stačiť. To ju na chvíľu paralyzuje a potom uvidím, čo s ňou. Ťažko vypracovaný plán, to je pravda...Úplný masový vrah by bol zo mňa. A ona tam stále sedela a vôbec si nevšimla, že nejaká zúfalá osoba tam v rohu práve vymýšľa plán, ako ju zlikvidovať. Tak som si to v hlave ešte raz prešla, tri krát som si povedala, že som strašná hrdinka a ako sa jej pomstím, tej krave jednej, už už som išla vyliezť spoza toho vešiaku, na ktorom viselo asi tak šesť kabátov....ale...ale mi preplo zase naspäť. Práve v tej najnapínavejšej časti, ako by vám niekto vypol Matrix, práve keď sa mal Neil rozhodnúť. Červená alebo modrá? Šťuk. Tma. Niekto sa rozhodol, že takto si život nezničím. Opäť sa zo mňa stala tá precitlivelá dušička, ktorá neublíži ani muche a vyslobodí ju ešte aj z tej mucholapky, keď sa tam už raz chudera nalepila...to som ja. Tá knihovníčka, ktorá stále sedela pri okne, sa na mňa pozerala celý deň, ako píšem moju seminárnu prácu, ktorú som odkladal dva mesiace a dnes som tam potila krv, aby som to do stredy stihla. Celý deň som jej tam robila spoločnosť, písala som, písala, písala, napísala som celých 17 strán, s tým, že doma to ešte dokončím a s radosťou, že už to mám takmer za sebou som sa snažila uložiť si ten text na disketu a stačila som ten gombíček že"uložiť ako" a ono mi to odpísalo že "zadanie nesprávne" a celé mi to zmizlo priamo spred mojich očí. Tak mi vyhŕkli prvé slzičky, už som tušila, že sa deje niečo nezvratne zlé, niečo nenapraviteľné, niečo, čo mi určite pokazí celý deň. A ona prišla ku mne..."Slečna, už ste tu o päť minút dlhšie ako je otváracia doba." a ja jej vravím:"Prosím Vás, mne sa tu niečo stalo s tým počítačom." A ona pokrčila ramená..."Jáááj, sory, ja som zabudla ti povedať, ten je zavírený, tak nabudúce použi iný. A už choď." Logicky, jediné, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo zabiť ju.