Ako som sa nestala herečkou

- Na môj veľký krok do života mladých, ambicióznych ľudí, takzvaných kariéristov a samonazývaných umelcov som sa pripravovala pol roka. Každý pondelok divadlo, každý štvrtok individuálky, ráno artikulácia, cez deň kondička, poobede texty, večer rekapitulácia v hlave plus nejaké cvičenia na intenzitu hlasu (v pätnástich som mala hlas ako týraný kolibrík, teraz je to už lepšie). Povinné texty som dostala mesiac pred prijímačkami. Rómeo, rómeo, ooooó prečo? Voľný výber textu som vyriešila básňou, ktorú som si čítala v najväčších pubertálnych krízach, tú som vedela precítiť teda riadne. Rytmus som mala, tanec by nebol veľký problém. Jedine ten spev... - Človek by sa mal snažiť prekonať svoje zábrany a bojovať proti nim. Väčšinou, keď si človek povie, že už ďalej nemôže, ešte nevie o svojich skrytých zásobách. Človek zvládne viac ako si myslí.Väčšinou to tak funguje. Väčšinou. - Deň pred tým som odchádzala z divadla plná síl a sebavedomia, ktoré však bolo vybudované na veľmi tenkom ľade. Od prírody nie som človek exhibicionista, nie som vyslovený introvert, ale medzi účasťou vo Vyvolených a príjemným večerom doma si vyberiem to druhé. V mnohých veciach by som sa ako herečka musela prekonávať a v podstate by som hrala aj sama pred sebou. Ale chcela som ísť do toho. Veľmi. Jedine ten spev... - Do miestnosti som vstúpila s ďalšími štyrmi. Dve minúty. Ďakujem, nepostupujete. - End of story, takmer som sa zrútila. Prvých pár sekúnd. Vyplakala som sa a odišla do Anglicka. Preč od môjho oficiálne prvého životného neúspechu. - Po roku som sa však vrátila. Späť do tej istej miestnosti, rovno z Leicestru som išla tam, bez príprav, iba naučené texty z minulého roku, s úsmevom na tvári. Len aby som si dokázala, že som schopná vkročiť tam opäť. Do tej miestnosti plnej nervov, ponižovania, sĺz, kriku a občasného šťastia. Ani som už nechcela byť herečkou. Len som tam chcela ísť zaspievať. Do druhého kola... - Prvý krok som zvládla. Bolo to omnoho príjemnejšie ako pred rokom. Druhý deň. Tanec, etudy, rytmus, texty, frázovanie, pocity a spev. Prišiel na mňa rad. Vstúpila som dnu sama, pred porotu a že zaspievajte. Tak som spustila. Jediné čo mi napadlo a čo som vedela, že zvládnem. Po nábreží koník beží, tralalálá... - Juchúúúú, a bolo to! Síce moja predchodkyňa tam spievala árie Lucie Bílej a ten pred ňou mal naštudovaného Krysařa...Nevadí. - Zvládla som to. Porote som vyčarovala úsmev na perách, dobre som sa zabavila, zbavila sa jedného komplexu, nezobrali ma a ja som spokojne išla domov vyspať sa. Veď kto by sa vážne dnes chcel stať hercom na Slovensku? Iba pár umeleckých potomkov, pár pseudointelektuálov a zopár svätých duší, ktoré to myslia vážne a s plnou úprimnosťou. - A ja? Dnes sa iba usmievam spoza lavíc masmediálnej komunikácie a rozmýšľam, či by to herectvo nebolo predsa len menším pokryctvom...