Tato je hore. Konečne. Ale nevyzerá veľmi, že si ma všimol. Nevyzerá ani, že vie že je hore. Vlastne, vyzerá dosť zle. Tatóóóóóó....Ha, už si ma všimol. Ale prečo ide preč? Hej, kam ideš? Hej! Tak nič. Nikto ma nemá rád.
Asi by som sa mala nad sebou zamyslieť. Tato sa vrátil späť a hneď zase zaspal. Ani sa na mňa nepozrel. Možno som nejako oškaredela. No ja neviem. A mama? Tiež nič moc. Otvorila oči na jednu milisekundu, uvidela ma a otočila sa na druhý bok.
Do kelu, čo má toto všetko znamenať?!! Čo som vzduch, či čo? Ale už ma vážne štvete. Načo ste si ma narodili, keď si ma teraz nevšímate?
Rezignujem, nemám vás rada a už s vami nikdy nebudem . Vy si hovoríte rodičia? To je teda výkon, položiť dieťa vedľa seba a zaspať. Že rodičovská láska. Prd rodičovská láska, obyčajní sebeckí ľudia ste, ani jesť mi nedáte....
Ja neviem, čo mám robiť, je pol 7 a som stále na tom istom mieste. Prečo sa deti nenarodia ako normálny človek? Ani chodiť neviem, slintám a nemám zuby. To už môžem ísť rovno do dôchodku.
Už to mám! Mám taktiku! áááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá!
Jéj, funguje to.
Nefunguje. Strčili mi cumeľ do úst a to je všetko. Ale ja sa nevzdám!
(úvahy mojej sestry Lei o živote, bytí, o tom, ako dosiahnuť svoj cieľ a prekonať nevšímavosť ľudí. Má 7 mesiacov a ja sa mám od nej stále čo učiť)
