Sedím v café na Victoria Station, pred chvíľou odišla posledná známa tvár z autobusu zo Slovenska a ja tu čakám na spoj do Leicester. Len 3 hodiny...."To zvládnem, to zvládnem, pár dní, hmmmmm...." Aspoň sa tu poprechádzam. Zdvihla som sa zo stoličky, prešla som 20 metrov s mojou minimalistickou batožinou a prechádzke bol koniec.
Konečne prišiel ten autobus. Za volantom sedel nejaký turban...No tak to bude zaujímavé, prebehlo mi myšlienkami. Ukázala som mu lístok, sadla si dopredu (pre istotu, vzadu bolo ďalších 8 turbanov..) a čakala som na pohromu. A netrvalo to dlho. Ešte sme ani nevyšli z Londýna a už sme zrazili na prechode obrovskú vodkyňu černošského gangu. Keď tí týpci zbadali, že ich mamá leží na zemi, predstierajúc, že zomiera, zahájili útok na náš autobus. Niežeby som bola nejaká ustráchaná slabotinka, ale keď máte pocit, že sa blížite nebezpečne k zemi spolu s celým turbanovým osadenstvom v autobuse a na sklo sa vám tlačia rozbujačené tváre černošských ochrancov zákona, nerozmýšľate asi nad tým, aké je pekné počasie. Keď to už vyzeralo naozaj kriticky a ja som strácala nádeje na prežitie, zasiahla vyššia moc.
Nado mnou sa skláňal pravý britský policajt s prilbou tak meter vysokou, vedľa neho si kôň hrabal kopytom do asfaltu.
"Hello." Jediné, čo mi napadlo. On mi odzdravil a oznámil mi, že som ideálny svedok incidentu, sedela som vpredu a všetko som musela vidieť,tým pádom zaregistrovať. Túto vetu zopakoval asi 5 krát. Pravdepodobne som vyzerala úplne nepríčetne, lebo ma nechal asi tak na 10 ďalších minút na pokoji a išiel urovnávať spor dvoch gangov.Kým sa vrátil, v hlave som si pohotovo pripravila odpoveď: "Nie. Neviem. Nič som nevidela. Nerozumiem. Nemám. Musím ísť. Čakajú ma. Bye."11 rokov angičtiny a toto zo mňa vyšlo. Mama by bola na mňa hrdá.
V Anglicku je vraj taký zvyk. Ak sa niečo stane a vy ste toho svedkom, radšej sa skryjete a nepoviete ani pol slova, ako by ste mali sedieť 20 hodín na polícii a kvetnato opisovať, čo sa stalo a ukazovať prstom na vinníka, ktorý si vás potom s veľkou pravdepodobnosťou nájde a "vrúcne vám poďakuje." A ja som sa úplne nevedomky stala práve jedným z tých utajených svedkov, ktorí všetko videli, ale všetko aj zaprú.
Keď som odchádzala z tej kaviarne na Victoria Station, mala som plnú hlavu obáv a sto chutí otočiť to a ísť domov.Aká bude moja nová rodina? Ako to tam bude vyzerať? Čo im poviem? Keď som vchádzala do Leicester (mimochodom, šoféroval stále ten istý vodič s turbanom) bola som rada, že ich vidím. Naše vzťahy sa síce ďalej nevyvíjali až tak idylicky, ale keďže som už prvú english conversation mala za sebou a bola som rada, že som prežila, zabudla som na všetko, čoho som sa vlastne bála. Spomenula som si až neskôr....
