Je tu takmer každý deň. Každý deň vyprevádza autobusy na ich cestu ulicami mesta. Veď ona jediná vie, ktorý má kam ísť. Usmeje sa na mňa a ja zachytím jej zvláštny pohľad. Pohľad šialenca, ktorý vo mne zanechá pochybnosti o mojom "normálnom" svete. Čo ak má pravdu ona? Čo ak je ten môj svet ten nesprávny? Kto určuje, ktorá strana dostane titul normálnosti? Netuším ako sa sem dostala, len viem, že ju tu stretávam takmer každý deň - výpravčíčka autobusov hneď vedľa sveta nekonečných koľají.
Cestou ma zastaví ďalší. Vlastne ďalšia. Dievčina, ktorá je tu tiež v podstate denne, akoby mala pravidelnú pracovnú dobu a úlohou bolo vytipovať si človeka, ktorého zamrzí, keď odpovie nie... ale prečo je vždy na stanici, keď sa snaží vymámiť peniažky na cestu "domov", do mesta vzdialeného len pár desiatok km? Veď každý deň si nájde zopár vhodných objektov, ktoré jej prispejú na cestu do vytúženého home town... Alebo je jej domovom delírium a ona sa tam každý deň nakoniec predsa len dostane? Škoda, že potom je opäť tam kde bola - na nástupišti, kde je často chladno a padá dážď, ktorý zmýva sny a vráti ju do reality.
Pod okienkom na výdaj lístkov, ktoré už dávno nikto nepoužil, si ustlal deduško. Pripomenie mi toho pána z rozprávky o dedkovi Vševedkovi. Len tie zlaté vlasy sa zmenili na strieborné, asi ich vymenil za nové vedomovsti, aby si udržal svoj titul. Tichučké slová, ktoré nedávajú zmysel, mi opäť pripomenú, že nie všetkému vždy môžem porozumieť. Veď prízraky majú možno svoj vlastný svet...
Hádžem mince do hladného automatu a snažím sa ho presvedčiť, aby mi vydal lístok... obzerám sa, pretože mám pocit, že je tu ďalší z ľudí dotvárajúcich puzzle staničného obrazu - tmavší, v ruke cigareta, neupravená košeľa... chystám si odpoveď a dôvod, prečo nie... vtom ma osloví plynulou angličtinou a pýta sa na cestu do centra... na to, aký lístok by si mal kúpiť... pomôžem mu a vysvetlím všetko čo potrebuje. Možno s pocitom viny, že som ho hodila do škatuľky a považovala za prízrak koľajového sveta. A možno to tak malo byť, veď každý z nás má (vraj) svoje miesto. Možno jeho úlohou bolo čosi mi pripomenúť - že netreba súdiť ľudí predtým, než otvoria ústa, alebo sa inak prejavia...
Či je ráno, pravé poludnie alebo neskoro večer - vždy je tu aspoň jeden z nich - prízrakov koľajového sveta...