Na svoj vek vyzerám mladšie. V priemere mi ľudia tipujú 16 rokov a niekedy ma to vytáča. Snažím sa však nájsť v tom pozitívum a hovorím si: „Mám 21, vyzerám na 16, to znamená, že keď budem mať 40, vyzerať budem na 21!" Tento optimizmus ma prejde, keď odo mňa v bare pýtajú občiansky preukaz už pri malom pive. Hlavná vec, že naokolo vidím len samé podnapité pätnástky. Pche!
Niežeby som kvôli tomu trpela komplexmi menejcennosti, ale občas ma prepadnú paranoidné myšlienky, že ma neberú vážne. Ale dnešok bol iný! Dnes aspoň na pár sekúnd som sa cítila staršou a váženejšou. Oveľa staršou. Nastúpila som do električky, sadnúť som si nemala kde, tak som sa samozrejme chytila a neprítomným výrazom pozerala von. „Teta, nech sa páči. Poďte si sadnúť!" To, že táto veta patrí mne som zistila, až keď sa mi chlapča postavilo do výhľadu. Heh, že teta! S výbuchom smiechu som ho musela odmietnuť, aj keď to mojej pohodlnosti znelo lákavo.
Uistila som sa však v dvoch veciach. Úcta k starším nevymizla a v MHD-éčke je občas sranda:).
