S Jankou som okrem štúdia slovenského jazyka mala spoločnú aj ďalšiu vec. Menší konflikt s vyučujúcou. Obe sme sa nedostavili na zápočet. Ona kvôli chorobe srdca a v tom čase bola na dôležitom vyšetrení na ktoré si bolo treba naozaj počkať. Ja som si vtedy klebetila so slečnou policajtkou na policajnej stanici kvôli krádeži, ktorú som si skutočne nenaplánovala schválne na dátum a čas písania písomky.
Výsledok?
Taký papier od doktora si dokáže zohnať každý, je drzá a ak nezvláda dennú formu, odporúča jej prejsť na menej náročné externé štúdium, ktoré by mohol zvládnuť aj taký človek ako ona. Ja som pre zmenu najväčší klamár pod slnkom, celú krádež som si vymyslela pre to, že som sa nepripravila a ak ma možno aj niekedy okradli, určite to nebolo v tom čase.
Janka si ho nakoniec po niekoľkých prosebných pokusoch mohla napísať v náhradnom termíne, ja ako najväčšia klamárska „špina“ nie. Už som sa na jej hodine viac neukázala. Nemala som v pláne v septembri pokračovať, takže mi to bolo aj viac-menej jedno a na júnových prijímacích pohovoroch som si dala neskutočne záležať.
Podarilo sa.
Minulý týždeň som sa stretla s bývalými spolužiakmi, tak som vyzvedala ako žijú ostatní. „Tá Janka, zavolala si ju k sebe do kabinetu a celý čas po nej vrieskala, že ako sa opovážila na ňu niečo písať, že za 20 rokov, čo učí na ňu nikto nenapísal, že je neľudská.“ V tom mi zasvietila imaginárna žiarovka. „Neľudská??? Veď to som písala JA!!!“
Na konci roka som napísala jedno jediné hodnotenie predmetu a vyučujúceho a to práve na ňu. A dala som si veľmi záležať. Písala som to cez dve prednášky, vyberala najsprávnejšie slová, pri niektorých bodoch som dokonca mala málo miesta vo formulári. Vtedy mi nešlo o to, že by som sa chcela pomstiť, vedela som, že som prijatá a môže mi to byť akurát jedno.
Naozaj som chcela, aby sa pani pasujúca sa za Boha, lebo aj od nej závisí to, či 70 ľudí vysokú školu skončí, alebo nie, aspoň trošku nad sebou zamyslela a ak nie ona, aspoň jej nadriadení. Ach, aká to naivita. Janka sa pri nej rozplakala, že naozaj to nemá na svedomí. Ona ako neprávom obvinená v skutočnosti ľudská, empatická a spravodlivá žena stále mlela svoje.
To je naša slovenská realita. Poukáže sa na problém a veci sa hýbu. Paradoxne sa však problémom stáva ten, čo dostal odvahu ozvať sa. Zaráža ma aj postup vedenia katedry. Ako je možné, že sa dotazník dostal až k dotyčnej a tým to nakoniec aj skončilo?
Ste ticho, ste zlí, pretože nič neriešite, nesnažíte sa, aby sa niečo zmenilo a máte len plnú hubu prázdnych slov. Ozvete sa, ste ešte horší. Teraz si vyberte...
