V časoch „starej dobrej Ameriky“ som ako návštevník zo „starej dobrej Európy“ a Československa zvlášť bol vážený a preto počas môjho spisovateľského pobytu na prestížnom International Writing Program aj informovaný o všetkých podstatných podujatiach v celom štáte Iowa. Tak mi prišla pozvánka, že v blízkom Cedar Rapids (hlavnom meste) sa chystá veľká sláva. Miestna česká komunita (dobre čítate, slovenskí krajania sa hlavne prizerali a navzájom hádali) vybudovala zo zbierok skutočne reprezentačné „České a slovenské múzeum a knižnicu“.
Na otvorenie mali prísť traja prezidenti – Bill Clinton, Václav Havel a Mikuláš Kováč. Ako jediný Slovák široko-ďaleko som teda dostal pozvánku pre oficiálneho VIP hosťa a zároveň som sa stal účastníkom literárnej časti programu. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej strane som nevedel, ako sa tam tých štyridsať kilometrov dostanem. Na bicykli to nešlo, autobusová doprava nášho typu – od dediny k dedine – tam neexistuje a auto som nemal. Zveril som sa tým patrónke nášho medzinárodného spisovateľského programu Mary, tá zauvažovala a nápad bol na svete:
„Ty si predsa oficiálny hosť a reprezentuješ aj našu Univerzitu, tak nech ti poskytnú na víkend univerzitné auto.“
Auto, Chrysler Sedan, som si naozaj v piatok poobede, z vlastnej zaneprázdnenosti na poslednú chvíľu, vyzdvihol v univerzitných garážach.
Dostal som kľúče, papiere a dokonca aj parkovacie povolenie. Spokojne som teda zaparkoval na privilegovanom mieste pri vchode do internátu, vyšiel do izby – a odpadol. Nič vážne, len únava z hektiky tých dní ma uložila do postele na dve hodiny. Keď som sa prebral a opláchol, šiel som poklebetiť do kancelárie s Mary. Privítala ma hneď vo dverách:
„Gustav, nevieš koho auto to parkuje pri vchode? Služba hlásila, že má zapnuté svetlá, ale to už bolo pred pár hodinami.“
„Shit,“ hovorím, „to je "moje" auto!“ a už som bol dolu.
Bolo to hneď jasné. Akurát tento typ auta aj po vypnutí motora, vytiahnutí kľúča zo zapaľovania a zamknutia chce ešte skôr vypnúť svetlá?! Piatočný podvečer a batéria v háji zelenom?!
Zvädnuto som sa dostavil do kancelárie Mary, ktorá už odchádzala. Čo včul? Je po pracovných hodinách a ja zajtra musím ísť „reprezentiť“ Slovensko, Univerzitu a vlastnú blbosť. Mary to zhodnotila na jeden telefonát, zavolala do univerzitných garáží, chytila nejakého oneskorenca a poslala ma späť k autu. Za desať minút prišiel univerzitný garážmajster s mašinou, vďaka ktorej by dokázal to auto rozložiť na šróbiky a poskladať späť. Vytiahol káble, otvoril kapotu, všetko to spojil, vyskúšal štartér, naskočilo to, poradil mi, aby som sa s tým chvíľu pre istotu previezol a zaželal mi príjemný víkend. Tak som sa chvíľu vozil po tmavých piatkových uliciach malého univerzitného mestečka a v duchu ďakoval tomu, že sa mi to nestalo u nás doma. Mojich v tej veci úradne zamestnaných a platených rodákov (pri fantasticko-hypotetickej utópii, že by mi ako zamestnancovi vôbec vlastná Alma Mater vložila niečo tak vzácne ako auto do rúk!) by iste vôbec nezaujímalo, že som tomu vzápätí spizdil batériu, a namiesto pohotovej pomoci by ma asi nazvali niekoľkými veľmi neláskavými osloveniami. A ak to nie, tak jedno viem určite – určite by mi nezaželali príjemný víkend.
Ale zážitky zo stretnutia s tromi prezidentmi na druhý deň všetko napravili: https://tulacky.net/taka-normalna-amerika-ked-hovoria-prezidenti/
