Ja som stála s rodičmi na ulici a s napätím sme pozorovali valiacu sa, nezadržateľne pochodujúcu nemeckú armádu . Ihneď pre potreby Wehrmachtu zabrali školy aj všeličo iné. TAK AJ NAŠA pekná škola v Dejviciach na námestí padla za obeť. Náhradne boli postavené provizórne drevené baraky.
Keď som v septembri o dva roky nato nastupovala do prvej triedy obecnej školy, moja mama odmietla, aby som chodila do týchto búd a prepísala ma do riadnej kamennej školy na Hanspaulke. Ide o vilovú štvrť hore nad Dejvicami. Urobila to preto, že sa bála nákazy, ktorú by som mohla chytiť v drevených búdach, kde sa zhromažďoval aj zber rôznych druhotných surovín a behali tam potkany a myši.
Maminka ma bola dvakrát odprevadiť do školy na Hanspaulke a potom som už sama dennodenne šliapala trištvrte hodiny hore do školy. Pamätám sa, že raz padla taká silná hmla, že som nevidela takmer na krok a veľmi som sa bála že zablúdim. Stále som si opakovala, tým smerom je Seminár a okolo neho musím prejsť ak chcem dobre prísť do školy. Seminár bola rozľahlá budova, kde študovali mládenci na kňazov. Keď sa trochu rozvidnelo uvidela som kontúry seminára a už som bola pokojná a dobre došla.
V novej škole som si našla kamarátku René, ktorú sme volali Renda. Sedeli sme spolu v lavici. Naše kamarátstvo sa utužilo, keď ma počas náletov brala do ich vily, kým nebol ohlásený koniec náletu a pominulo nebezpečenstvo zhadzovania bômb. Trvalo niekedy aj pol dňa, kým som mohla ísť domov do Dejvíc. Ani v tých ťažkých časoch ľudia nestrácali humor okrídlená bola veta: Achtung, achtung, wiederhole, vemte kufry, ať ste dole! Pre nezasvätených - vezmite si to najpotrebnejšie a utekajte pred náletom do pivnice!
Medzi trvalé spomienky na Rendu patrí, keď prišla jej rodina k nám domov s pozvánkou do cirkusu. Bol to veľký známy cirkus na Letnej, kde účinkovali levy, vtipní klauni, tanečnice na lane, skokani na hrazdách až sa tajil dych, žongléri a kúzelníci a la David Coperfield. Množstvo atraktívnych vystúpení podmaľovaných živou hudbou a fanfárami. Zážitok ozaj fenomenálny.
Bombardovania sme sa my deti až tak nebáli. Dospelí viac. Asi sme si to nebezpečenstvo až tak neuvedomovali. Ale zato učiť sa po nemecky, to sme sabotovali! Chápali sme, že Nemci, teda fašisti, nás okupovali a v nás vzbudili vzdor a nenávisť. Posmešne sme skandovali! Der, die, das - psí ocas, das ist der, psí prdel atď. Prepáčte!
Myslím, že už v druhej triede zatvorili aj školu na Hanspaulke a my sme sa chodili učiť po krčmách. Učiteľka nám vždy oznámila, v ktorom hostinci bude na budúci deň vyučovanie. Striedalo sa to, asi z bezpečnostných dôvodov, ale nám deťom to nevadilo, skôr sme v tom videli dobrodružstvo
Aby som čitateľov neunavila, pokračovanie niekedy nabudúce!
