Do práce stenotypistky patrila aj úprava obchodných listov do patričnej podoby a samozrejme gramaticky a interpunkčne správne. Dnes s tým majú mnohí redaktori problémy - viď chyby v rôznej tlači ťahajúce priam za vlasy. Stenotypistka sa venovala len svojej profesii, nevarila ani neservírovala kávu. To robili sekretárky, samozrejme boli šéfovi k ruke v čomkoľvek, ako kedysi tak aj dnes, iba majú honosnejší názov "osobné asistentky".
Do funkcie som nastupovala na umiestenku, rovno z obchodnej školy. Obchodná škola v Karlíne v Prahe mala svoje renomé. Keďže som mala vysvedčenie ako "bifľoška" čo som nebola, ale v roku 1952 som sa umiestnila v celoštátnej súťaži absolventov obchodných škôl na poprednom mieste v rýchlosti písania na stroji i v tesnopise, dostala som naraz až 3 umiestenky na rôzne ministerstvá a mohla som si vybrať.
Ministerstvo školstva som vylúčila ako prvé, školy som vtedy mala až po krk a práca na tomto ministerstve by mi ju neustále pripomínala. Zato ma zaujali krásne naaranžované výkladné skrine Ministerstva potravinárskeho priemyslu v Jindrišskej ulici /Praha/ . Vybrala som sa teda na kádrový pohovor a ihneď ma prijali. Musím dodať, že ma neprijali za to, že som bola vhodný typ z kádrového hľadiska, skôr naopak ako dcéra bývalého obchodníka, ale za to, že ma potrebovali. Kádrovník na mňa potom dával pozor, ako sa správam, ale to je už iná kapitola.
Potravinársky priemysel tiež nebolo terno, ako som neskôr poznala. Ale čo už ja mladá deva som vedela ako to všetko chodí. V tých časoch síce žiadne veľké rozdiely /myslím platové/ v jednotlivých odvetviach priemyslu na úradníckych miestach neboli a u mňa výber závisel skôr od citu. O tom a iných mojich peripetiách z mladosti, a že ich je dosť, inokedy.