Vojnové časy - Ako som "čúrala" z okna

Nie som Helenka V. ani Waldemar M., o ktorých sa kedysi tradovalo, že čúrali v Kalových Varoch z hotelového balkóna. Tieto fámy išli od ucha k uchu /tlač sa držala spiatky/, bola toho plná Praha a ľudia spontánne reagovali, že niekto už nevie od dobroty a samopaše, čo by robil. No, keď je čas núdze, ako v mojom prípade, ide vonkoncom o niečo iné.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Moja sestra sa narodila v augustových dňoch 1943. Rodičia išli jej narodenie oznámiť prababičke a pradedečkovi, ktorí bývali v malej dedinke na Nymbursku. Prababička, ktorá už mala 8O rokov a trochu ju už hneval sluch, sa pýta, aké má táto jej pravnučka meno. Moja mama odpovedá: Jitka. Totiž moja mama bola romantická a vyberala mena z histórie českých kráľovstiev – v tomto prípade "Bretislav a Jitka".
To prababička ovšem netušila a hovorí: Nitka? No to som ešte nepočula, také meno, kde ste to zobrali!
Naša mama na to: ale né babi, Jitka a nie nitka.
"Aha" povedala, ale asi jej to aj tak veľa nehovorilo. Jej by sa určíte lepšie páčilo Anna alebo Mária a podobne. To je tak, keď sme sa so sestrou nenarodili ako princezné, tak nech máme aspoň kráľovské mená.
K vlastnej téme sa dostávam až teraz.
Na nasledujúce leto, 1. júla l944, sme išli s desaťmesačnou sestrou na letný byt.
Bolo nepísaným zákonom, že zo zasmradenej Prahy treba deti vyviezť na čerstvý vzduch. Zmene vzduchu sa pripisovali zázračné zdravotné účinky. Takisto ako dnes. "Letný byt vtedy pre nás pozostával z jednej prenajatej izby vo vesničke v Brdských lesoch" ale zato na celé prázdniny. Majiteľka domku dala možnosť mame variť pre nás v jej kuchyni. Takže mama vlastne vymenila pražskú kuchyňu za brdskú, ale deti boli na vzduchu. V neďalekom lese bolo jazero, kde sme sa chodievali kúpať. Lesné jazerá však bývajú studené. Mama zrejme vo vode nachladla a dostala akútny zápal slepého čreva, ktoré jej navyše prasklo. Mala večer taký záchvat, že sa zvíjala v bolestiach. Keď ju odviezla sanitka, ostala som na izbe ja osemročná s malou sestrou sama. Jitka bola uložená v postieľke so sieťkou a ja som na ňu dávala pozor. Bola som poriadne napätá ako mamu odviezli a naraz som pocítila nutkanie ísť súrne cikať.

Bolo už neskoro večer a tma. Ako som sa však priblížila ku dverám izby a otvorila ich, že idem von, sestrička začala hrozne plakať. Nemala som žiadnu šancu odísť. Urobila som asi tri pokusy, ale darmo Jituška vždy do hrozného plaču. Vždy, keď som dvere zatvorila a vrátila sa k postieľke, ihneď bol kľud. Bála som sa o ňu, aby sa jej nič nestalo, keď plače a mama je preč. Ako tak už zúfalá, to budem robiť, dostala som spásnu myšlienku. Vyleziem na okno, Jitka na mňa bude vidieť a ja sa vyčúram z okna. Tak sa aj stalo pri strachu, že spadnem dole. Na okne vo výške prvého poschodia boli ešte aj muškáty. Podarilo sa mi šťastne si uľaviť, len som mala strach, či domáca niečo nepozná. Všetko dopadlo dobre a tatíček nás ráno odviezol späť do Prahy. Nastala pre nás ročná etapa žiť s najatou pomocnicou Ančou. Maminka za ten rok bojovala s lekármi s infekciou v nemocnici, operácia málo pomohla. Bolo to veľmi zlé.
Našťastie na jar 1945 prišlo oslobodenie, Američania doniesli penicilín a maminku sa tak podarilo zachrániť.