V ten deň D nám totiž mal pribudnúť do rodiny nový prírastok. Háčik bol však v tom, že sa o tom rozhodlo len v ten deň ráno a nestihli sme sa na túto zmenu pripraviť. Zobrali sme preto útokom prvý supermarket ktoý stál v ceste a nakúpili výbavičku.
Poobede sme sa vybrali na druhý koniec mesta, kde sme si mali našu malú vyzdvihnúť. Do priestranného dvora sme vošli trochu ostýchavo. No len čo sa za nami zavrela bránka, vyrútilo sa na nás čosi veľké žlté a strašne chlpaté - fenka Aida. Za ňou sa prikotúlati dve malé chlpaté guľky podobnej farby ako ich mama. Jednu z tých guliek som si týždeň predtým vybrala z piatich šteniatok. Hneď som ju spoznala - bola najtmavšia z vrhu. Majiteľ Aidy nám dal ešte zopár dobrých rád a moje klbko chlpov využilo ten čas na rozlúčku s mamou. Naposledy sa napilo mliečka a pohralo s bračekom, ktorý mal o chvíľ ostať s mamou sám. Potom som si náš nový prírastok do rodiny zobrala na ruky a odniesla k autu. najprv bolo šteniatko trochu vystrašené, časom sa však osmelilo.
V polovici cesty domov sme zistili, že pri našom nákupnom výlete sme predsalen na niečo zabudli. Šteniatko malo kde spať, s čím sa hrať a malo misku na vodu. Ale čo bude papať? Chybička se vloudila... Nezostávalo nám nič iné, len sa znova vydať na nákupy.
Keď sme dorazili domov, zoznámili sme šteniatko s pelechom a dali mu meno, čím sa definitívne zaradilo k členom našej rodiny. S menom sme veľa starostí nemali - už keď som ho prvýkrát počula, vedela som, že havina s iným menom nechcem. Tak sme ten náš malý zázrak pomenovali Aida (Verdiho opera - proste vznešené). A majiteľka tohto mena sa snaží nerobiť svojmu menu hanbu - je to dokonalá dáma. Aj keď...nie vždy dámou bola.
Ale o tom potom....
