Žijeme v dobe, ktorá nás neustále nabáda myslieť pozitívne. „Hlavne sa nestresuj,“ hovoríme si pred dôležitou poradou. „Nesmiem na to myslieť,“ presviedčame sami seba po ťažkom rozchode alebo nepríjemnej hádke. A predsa, čím viac sa snažíme negatívne myšlienky potlačiť, tým silnejšie sa vracajú a tým väčšiu úzkosť cítime. Prečo je to tak?
Odpoveď neleží v našej neschopnosti, ale v tom, ako mechanicky funguje náš mozog a nervový systém. Naše podvedomie je neuveriteľne výkonný systém, ktorého primárnou úlohou je udržať nás v bezpečí. Má však jednu zásadnú vlastnosť – funguje v obrazoch a pocitoch, nie v abstraktných gramatických pravidlách.
Zoberme si jednoduchý príklad: Ak vám poviem „Nemyslite na červené jablko,“ čo sa práve objavilo vo vašej mysli? Presne tak. Červené jablko. Podvedomie totiž vo svojej podstate ignoruje záporku „NIE“. Aby vôbec dokázalo spracovať pokyn „nemyslieť na jablko“, musí si ho najprv vizualizovať.
Jazyk je v skutočnosti kód, ktorým programujeme svoju vlastnú realitu. Ak mu dávame inštrukcie plné zákazov, dosiahneme presný opak. Poďme sa pozrieť na to, ako táto „chyba v kóde“ vyzerá v úplne bežných situáciách nášho života a ako ju môžeme zmeniť na niečo, čo náš nervový systém skutočne upokojí.
Situácia 1: Večerný kolotoč myšlienok a nespavosť
Čo si bežne hovoríme: „Už nesmiem myslieť na prácu. Nesmiem sa zajtra zobudiť zničený. Musím konečne zaspať!“
Čo počuje podvedomie: Práca. Zničenie. Tlak a stres (z príkazu „musím“). Telo okamžite vyplaví stresové hormóny a spánok je v nedohľadne.
Trefnejší kód: „Moja myseľ má teraz voľno. Úlohy vyriešim zajtra, teraz svoje telo prepínam do režimu oddychu a dýcham do brucha.“ (Dávate telu jasný, prítomný pokyn na relax, nie zákaz myslenia).
Situácia 2: Dôležitá porada alebo náročný rozhovor
Čo si bežne hovoríme: „Nesmiem to pokaziť. Hlavne nesmiem zabudnúť, čo chcem povedať, a nesmiem sa zakoktať.“
Čo počuje podvedomie: Zlyhanie. Zabúdanie. Koktanie. Nervový systém to vyhodnotí ako ohrozenie – zovrie vám hrdlo, rozbúši srdce a stiahne žalúdok.
Trefnejší kód: „Túto tému ovládam. Hovorím pokojne, pomaly a zreteľne.“ (Inštruujete mozog, čo presne má robiť, namiesto toho, čomu sa má vyhnúť).
Situácia 3: Konflikt s partnerom alebo deťmi
Čo si bežne hovoríme: „Nerozčuľuj sa, nesmieš zas vybuchnúť. Hlavne po ňom/nej nekrič.“
Čo počuje podvedomie: Rozčuľovanie. Výbuch. Krik. Podvedomie vás doslova pripravuje na boj.
Trefnejší kód: „Zostávam v pokoji. Nohy mám pevne na zemi, dýcham hlboko a hovorím tichším hlasom.“ (Toto je priamy fyzický pokyn. Akonáhle stíšite hlas a spomalíte dych, nervový systém okamžite sťahuje emócie nadol).
Situácia 4: Výchova (ako náš jazyk programuje deti) Tento princíp neplatí len pre náš vnútorný dialóg, ale aj pre to, ako komunikujeme s okolím. Najlepšie to vidieť na deťoch.
Čo bežne hovoríme: Keď dieťa beží po betóne zakričíme „Nepadni!“, alebo pri stole „Nerozlej tú vodu!“
Čo počuje detské podvedomie: Pád. Rozliata voda. Detský mozog si v zlomku sekundy predstaví ten obraz a paradoxne dieťa zneistí natoľko, že sa to často naozaj stane.
Trefnejší kód: „Kráčaj pomaly a opatrne.“ alebo „Pohár drž pevne oboma rukami.“ (Dávate detskému mozgu jasný, konštruktívny návod na úspech).
Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide len o hru so slovíčkami. Z hľadiska neurológie a práce s podvedomím ide o diametrálne odlišné vstupné údaje. Pri správnej formulácii – bez záporov, bez slova „musím“ a so zameraním na to, čo reálne ideme urobiť – začne myseľ s nami spolupracovať. Nervový systém dostáva signál, že situácia je riešiteľná a bezpečná. Prestaňme bojovať so svojou mysľou pomocou zákazov a začnime s ňou hovoriť jazykom, ktorému skutočne rozumie.
Autor pôsobí ako hypnoterapeut v Bernolákove. Dlhodobo sa venuje pokročilej práci s podvedomím a je autorom knihy Jazyk ako Kód Reality. Vo svojej praxi pomáha klientom bezpečne prepisovať staré ochranné vzorce a nachádzať vnútorný pokoj.
