Moja mánia do hudby začala veľmi skoro. Neviem presne aký to bol rok, ale mám pocit, že okolo 1993 som bola zasvätená do tajov vtedajšej pop – music. Vďaka mojej najstaršej sestre, ktorá mohla mať vtedy asi 13-14 rokov. Ja som bola v prvom stupni na základnej. Mali sme doma milión kaziet s rôznou muzikou, čo vtedy bola všade okolo nás – Roxette, New kids on the block, Culture beat, 2 Unlimited, Madonna, Haddaway, Amy of lovers, Ace of base, Seal, Prince, Real 2 real, Take that .. mohla by som to menovať donekonečna ale aj tak by som si musela vypočuť pár z tých skvelých kaziet, čo máme doma niekde zahrabané, aby som si osviežila pamäť.
Úplne úžasne si viem spomenúť, ako sme si raz so sestrou nacvičili choreografiu ako profesionálky na pesničku od M-People Moving on up. Ako to teraz hľadám na youtube, tak je tam rok 1993 takže moje odhady boli približne presné. Bola to skvelá choreografia, len škoda, že už si ani jeden krok nepamätám. Ale pamätám si to, ako sme sa fantasticky nasmiali a každému, kto nám prišiel do cesty, predvádzali. Boli super časy.
Samozrejme, nebolo to len o tanci, ale aj o speve. Lenže väčšina pesničiek, čo sme počúvali, bola v angličtine. Mne, aj napriek tomu, že som sa učila len po nemecky, to ale nerobilo žiadny problém. Ved som mala predsa sestru, ktorá bola taká skvelá, že mi s tým pomohla. A ako? Prvá pesnička, ktorej text, som ako tak smiešnou angličtinou ovládala, bola Without You od Mariah Carey. Pamätám si, ako vyzeral ten papier, na ktorom bol napísaný text metódou píš ako počuješ … pamätám si písmo, ktorým to sestra písala a ja som sa to drvila, ako keby sa chystám na veľký koncert... „nou aj kent forget dis ivning or jor fejs es ju ver living bat aj ges deds džast d vuej d story gouz… aj kent liv if livin is vitout ju aj kent liv aj kent liv enymor.. “ a tak ďalej, isto si to viete predstaviť. Samozrejme som vtedy nemala predstavu, o čom tak „krásne“ spievam, preto som bola neskôr milo prekvapená, keď som po dlhšej dobe počúvala túto pesničku a zrazu som jej rozumela! Bol to skvelý pocit.
Náš dom bol plný Michaela Jacksona. Mala som veľké šťastie, že sestra ho tak veľmi zbožňovala. Vtedy som si to vôbec neuvedomovala, ale Jackson je naozaj kráľ. Nielen popu, ale celej hudobnej histórie. Sestra mala doma všetky kazety, VHS-ky, ponahrávané klipy z rôznych programov ale samozrejme aj originálky, ako inak. Tak potichúčky som ale aj ja od mala začínala Jacka milovať. V jednej pesničke zaspieva slovíčko „honey” a keďže sa to blizučko podobá môjmu menu, nahovárala som si, že to spieva mne. Nevadí, ved detská naivita je predsa milá, len keď som zistila, že to predsa nie je smerované ku mne, bola som málinko sklamaná. Na druhej strane si ale spomínam, že som chcela urobiť sestre trocha napriek. Neznášala Princa. Tak ja som ho začala milovať. Ale len akože. Potom som to vzdala, lebo ma nebavil. Čo už, Jacko je lepši.
Ako inak, aj ja som mala svojho obľúbeného speváka. Čuduj sa svete, slovenského. Spája sa mi s ním táka spomienka. Cela rodina natešená, plná očakávania, čo to bude a bol to dvojkazetový magnetofón. Strieborný. A moja prvá kazeta. Nie sestrina. Moja! Profesor Indigo od Petra Nagya. Úžasná, počúvala som ju stále dokola. A tak rozkvitla moja láska k Petrovi Nagyovi. Postupne som si prosíkala od rodičov všetky kazety, zbierala jeho fotky, nahrávala si na VHS-ky všetky relácie, kde bol. A samozrejme, chcela som ho vidieť naživo. Na koncerte som, bohužiaľ, nebola, ale ak si pamätáte reláciu Duel, ktorú uvádzal Marek Ťapák, ani neviem, ako nalákala som moju maminku a strýka, nech sa ideme pozrieť na natáčanie. Bolo to v Žarnovici, Nagy súťažil na terénnom aute s nejakým profesionálnym jazdcom a ja som bola v siedmom nebi, keď som si od neho pýtala podpis.
Takto sa začalo moje šialenstvo do muziky. Začalo sa obdobie, kedy vznikali prvé časti hudobnej relácie Deka. Ach, Jopa milujem dodnes. Možno, aj kvôli tomu, lebo to bol pre mňa malý bôžik, čo mi prinášal čerstvé klipy každú sobotu. Sú to pre mňa nezabudnuteľné hity od NSYNC, Britney, Aquy, Toni Braxton, znovu Madonny (tá tu bude stále..), Five, Backstreet Boys (ach, ako sme milovali boybandy), TLC, Destinys Child a jasné, že nemôžem zabudnúť na Spice Girls! Ale aj tak, ťažko sa mi znova menuje, keďže tých pesničiek a skupín bolo neúrekom a už sa teším, ako si doma sadnem k mojim starým kazetám, vyberiem najlepšie songy a posťahujem z netu. No čo už, doba je taká, všetko je na webe a treba to využiť. Keďže som si vtedy dávno pradávno nechcela nechať ujsť tieto hity, tak som si ich samozrejme nahrávala na kazety. Vtedy bola pre mňa len jedna možnosť. Chytiť do rúk už novší dvojkazetový magnetofón, priložiť jeho mikrofón k reproduktoru od televízora a držať, držať a držať, až kým neskonči pesnička. Samozrejme, som musela držať nielen magnetofón ale aj hubu, keďže na nahrávke bolo všetko počuť. Raz som mala chuť zabíjať, keď mi cez pesničku od Outkast – Ms.Jackson vbehla „do záberu” sestra a začala niečo kričať. Ach, ale nezmazala som to, len je to trošku iné, ako originál. Takto som sa namáhala s nahrávaním kaziet, až raz prišiel môj krstný s prevratnou vecičkou – priniesol mi kábel! Úžasná vec, ktorá vám prepojí magnetofón s televízorom a vy si môžte kľudne spievať pokiaľ sa vám nahráva vaša nová obľúbená pesnička. No neuveriteľné! Teda aspoň pre mňa to vtedy bolo. Takto som sa dopracovala až ku kazete možno aj číslo 86, kto si to má pamätať, ale viem, že už som ich naozaj nemala kam dávať.
Prišiel čas cédečiek, počítaču a neskôr aj mp3 a ja som sa nenazdala a najväčšiu zložku v mojom počítači tvorila hudba. Musím sa priznať, možno ani neviem, aké všelijaké pesničky som tam mala, ale bolo ich naozaj dosť. Nemala som vyhradený štýl, počúvala som skoro všetko, čo prišlo do cesty, ale samozrejme sa mi to aj muselo páčiť. To som nikdy nemala rada – keď niekto počúva nejaký štýl hudby, len kvôli tomu, že to je v móde a že väčšina to počúva. Keď sa mi niečo páči, idem do toho, zaľúbim sa, vypočujem si, som rada, že to mám a že mi to vytvára úsmev na tvári.
V čase mojich prvých diskoték, som teda ešte počúvala skoro všetko. Neskôr som sa dostala k elektronickej hudbe a začala som počúvať techno. Bolo to super obdobie. Chodili sme s kamarátkami na rôzne akcie a party. Až raz na jednej, kde bolo viacej stageov, sme zablúdili a vyskytli sme sa na stage, kde hrala hudba, ktorú som ešte v mojich ušiach nezaznamenala. Ľudia na ňu tancovali.. no nedá sa to moc nazvať tancovanim, skôr hopkali, skákali. Pýtam sa kamarátky: „Ostaneme tu?” Odpovedala mi: „Ale ved na to nevieme tancovať!” Chcela som ostať, lebo som sa zaľúbila. Zaľúbila som sa do drum and bassu. Hovorím jej: „Nevadí, rob to, čo ostatní.” Tak sme tak poskakovali ako také kozy a odvtedy je drum and bass so mnou každý deň. Ako mu je fajnovo.
Keďže by mi asi preskočilo z toho, keby počúvam len drum and bass, venujem sa aj inej hudbe. Mám rada pre rôzne štýly, ale mojou vášňou zostane jedna žena. Beyonce. Netreba o nej hovoriť, treba ju počúvať, pochopiť, spievať s ňou a žiť s ňou. V budúcom živote chcem byť Beyonce. Tak držte palce nech sa mi to podarí :)) Keď už som spomenula mojich obľúbencov z 90. rokov skorých aj neskorých, nedá mi nespomenúť zopár mojich terajších naj naj z môjho prehrávača. Tak tu sú: Lenny Kravitz, The Streets, Madonna, Tegan and Sara, NERD, Duffy, Amy Winehouse, Alicia Keys, Placebo, Kosheen, Jay Z, Ciara, Missy Elliot, Gym Class Heroes, MIA, Justin Timberlake, Rihanna, Snoop Dog…
V poslednej dobe sa mi stáva, že si pred spaním pustím zopár vyvolených pesničiek, tvárim sa, že spievam ja, ako mikrofón používam mp3 prehrávač a tancujem poležiačky v posteli. Asi som sa zbláznila. Do hudby? Z hudby? Asi obidva prípady. Nevadí. Takáto diagnóza mi vyhovuje.
Hudba robí rôzne divy – vie vyčariť úsmev na mojej tvári, vie ma potešiť, poľutovať, naučiť niečo nové o živote, dať skúsenosť a rady do života.
Počúvam ju vždy a pri akejkoľvek príležitosti – na prechádzke, v autobuse, v metre, na ulici aj v obchodoch, stále mám zastrčené sluchátka v ušiach. Hudba sa u mňa nachádza všade – v ušiach, bruchu, nohách, rukách, hlave ale hlavne v mojom srdci. Viem, že hudba ma nikdy nesklame, nenechá samu v ťažkých aj dobrých chvíľach a že tu bude so mnou navždy. Nikdy mi nepovie nie. Preto si vážim, že mám dar načúvať hudbe každý deň a nežiť vo svete ticha. To by som neprežila…
