Tento 'môj' cintorín nie je sice na veľmi rušnom
mieste, ale keď som ho prvýkrát zbadala, prekvapil ma. Nie je veľký,
hrobov pomenej, samozrejme vedľa je kostol. Svojim spôsobom je tento
cintorín krásny. Keď ním prechádzam, cítim sa ako vo filme. Smutná
romantika, nostalgia... Neviem, ktorej cirkvi patrí, ale to je v
podstate jedno. Ide tu predsa o spomienku, nie o vieru, ktorú tu
pochovaní ľudia vyznávali.
Všetko je tam ladené do šedo-zelených farieb.
Šedé staré náhrobné kamene lemované machom, opadané jesenné
lístie, pochmúrne počasie, všetko mi príde tak smutné, ale pritom také
spokojné. Je tam ticho, neuvedomujem si zvuk áut,ktoré ako keby na tomto
mieste mizne. Hrnú sa mi slzy do očí, aj keď nepoznám nikoho, kto je tu
pochovaný.
Jedine, čo Vám aspoň trochu môže dvihnúť kútiky úst, sú
hopkajúce veveričky, ktoré obývajú toto smutné miesto. Prechádzam cez
cintorín a len tak pre seba sa pýtam, či vôbec vedia, čo sa skrýva v
zemi pod ich malými nožičkami. Niektoré možno ani nemajú predstavu, len
sa ukrývajú v stromoch, cítia bezpečie, a vedia, že na tomto mieste sa
im nemôže nič stať. Ale určite sa podľa mňa nájde aj taká veverička,
ktorá sem chodí alebo tu býva kvôli spomienkam. Verím, že by vedela
vycítit, že v tejto zemi leží človek, ktorý ju chodil kŕmiť do parku a
bol k nej láskavý. Ktovie? .. Možno je to jediná bytosť, ktorá chodí
tomuto človeku vzdať spomienku.
Takto som si premýšľala a sľúbila som
si, že keď budem na Vianoce doma, z tých nespočetných návštev, ktoré
absolvujem, nemôžem vynechať náš cintorín (asi kilometer za mestom) a
hrob môjho zlatého deduška.. A zahrám sa aj ja na takú veveričku, ktorá
pojde vzdať úctu milovanej osobe..
