Bola sobota večer a my, traja Slováci (Ľubka, Andrej, a ja) sme sa stretli neďaleko Red light districtu, v bare propagujúcom oslobodenie Palestíny. Naša konverzácia prúdila od spomienok na študentské časy, cez zážitky zo zahraničia až po naše (Andrejove a moje) plány speňažiť Ľubku a jej kamarátku na švajčiarskom trhu s bielym mäsom. Mimochodom, dievčatá nemajú cit pre podnikanie.
Zrazu ma niečo napadlo. Prezradil ma pohľad, ktorý Ľubka už časom spoznala.
„Čo?“ z jej hlasu bolo cítiť tušenie, že odpoveď sa jej páčiť nebude.
„Máš rúru?“ psychológovia tvrdia, že na ľudí treba ísť postupne.
„Mám.“
„Máte tam u vás nejakú spoločenskú miestnosť? Vojde sa k tebe viac ľudí?“
„Noó, možno.“
„Vieš piecť?“
Už to nevydržala „Prečo sa pýtaš?“
„No, že keby sme zajtra upiekli koláč. Mám rád bublaninu.“
Takto sa zrodil plán P. Ako každý plán P, niesol so sebou niekoľko prekážok. Prvou boli suroviny. Francúzi sú rebelanti do špiku kostí. Čo môžu, urobia po svojom. Slovník s hľadaním veľmi nepomôže. Druhou prekážkou bol pekáč, resp. jeho neexistencia. Plán zachránil Andrej, ktorý jeden menší má. Potom už len získať recept od Ľubkinej rodiny a zorganizovať stretnutie.
V nedeľu ráno som dostal SMS so zoznamom ingrediencií. Ešte pred tým som dostal inú SMS od Alenky, nášho rozviedčíka. Jej slovensko-francúzska rodina, od ktorej mala získať dešifrovanie surovín, odišla na výlet. Zostala jediná možnosť – použiť moju znalosť francúzštiny. V nej som na úrovni rodeného Francúza – nad slovíčkami nerozmýšľam, poviem, čo mi príde na jazyk. Bohužiaľ, mnou absolvovaných 120 hodín francúzštiny ma slovnou zásobou, gramatikou aj výslovnosťou radí medzi tých neskôr narodených Francúzov (ročník 2004, 2005).
V obchode som najskôr našiel suroviny, ktoré som spoznal aj podľa vzhľadu. Pain-au-chocolate, croissant, koláčiky k čaju, mlieko, džús, vajíčka. Potom prišiel na rad ťažký kaliber. Prášok do pečiva som našiel pomocou usmievajúceho sa nafúknutého mufinu, vanilkový cukor bol hneď vedľa a vanille je slovo, ktoré aj Francúzi prevzali zo slovenčiny (to je moja teória, nech si vedci vravia, čo chcú). Práškový cukor som nevidel, len nejaké umelé napodobeniny, tak som hľadal múku, kde som aj zakotvil. Žiadne folle (hladká) ani grossiere (hrubá) som nenašiel a to som potreboval polohrubú. Na jednej bol však zobrazený koláč a nad ním nápis gâteau (koláč). Chcel som si však byť istý, tak som oslovil spolukotviacu pani. Po piatich slovách som môj pokus o francúzštinu vzdal a spýtal sa na jej znalosti angličtiny. Našťastie ju ovládala. Vtedy som však zistil, že výrazy ako hladká a hrubá zase neovládam ja. Moja veta znela asi takto:
„I am looking for ... mhm flour, which is not ... folle ... and not ... grossiere. Somewhere in the middle. For baking cadeau (čo je slovo, ktoré si mýlim s gâteau a znamená darček).“ Teta bola zlatá, poradila, vysvetlila a pomohla aj s práškom do pečiva.
Zostával cukor a kompót. Cukor sme chceli pudre, teda práškový. Nakoniec som našiel jednu škatuľu schovanú na konci dolného regálu. Kompótov mali menší výber, než som očakával. Zobral som niečo, čo sa tvárilo ako čerešne, a išiel sa pýtať ku pokladni, či majú takéto niečo (kompoten je nemecké a nie francúzske slovo) ešte aj niekde inde. Pri tej príležitosti som im chcel oznámiť aj to, že v tej uličke je na zemi rozbitý lekvár. Ja viem, strašne si fandím.
Nasleduje fonetický prepis:
„Bonžúr. Že šerše kelkešós kom sa (ukazujem moj pseudo-čerešňový kompót). Že truve sa, mé že šerše kelkešós diferant.“
Chlapík bol z mojej požiadavky dosť mimo, tak som mu ju zopakoval. Do tretice ma pochopil a povedal niečo v tom zmysle, že inde kelkešós nedržia. Ja som ho naopak pochopil na prvý krát. Ehm, a že kto má lepšiu francúzštinu, ehm. Pred odchodom som chcel ešte vysvetliť ten rozbitý lekvár.
„Ilja (môj prst smeruje k uličke) kelkešós kom sa (opäť ukazujem na môj úlovok), ké džžž (gestikulujem prudký pád na zem) ... Broken glass.“
Opäť pochopil až na druhý pokus, našťastie mal vizuálnu nápovedu. Tá ulička a aj rozbitý lekvár boli viditeľné. Poďakoval sa mi a ja som s hrdosťou išiel zaplatiť.
O siedmej večer som sa obvešaný ako dedo mráz ozval Ľubke spred budovy Slovenskej misie v Ženeve. V budove ma privítali slovenské nápisy a budovateľské heslá (ok, tie heslá som si domyslel, no veľa nechýbalo). Vybalili sme suroviny a išli čakať Andreja. Tomu batoh vydával zvuky, akoby si niesol vojenský ešus. Boli to len odmerky a plech na pečenie.
Samozrejme som bol jediný, kto myslel aj na ochranu a zobral si zásteru. Napriek našej snahe a modrým očiam sme nedokázali Ľubku presvedčiť, aby aspoň raz v živote skúsila variť nahá. Mne to zase nepovolil Andrej. Takže jediným spestrením bolo rozbíjanie vzduchových bublín v ceste, otvorenie "práškového" cukru (jemné kryštáliky) a otváranie konzervy mandarínkového kompótu dovezeného zo Slovenska otváračom na pivo. Všetko však dobre dopadlo, koláč sa podaril (ale naozaj odporúčame nahradiť mandarínky niečím menej vodnatým). Mali sme ho 2 plechy. Odporúčame aj ostatným emigrantom. Zvyšok receptu dopĺňam fotografiami.
Potrebujeme: 500g polohrubej múky, 450g práškového cukru, vanilkový cukor, 4 vajíčka, 3dl mlieka, olej (3dl?), prášok do pečiva, kompót (zhruba 400g).
Pri príprave som nedával pozor, robil som fotografa a hackera. No myslím, že sme zmiešali cukor s vajíčkami, možno aj s mliekom a olejom. Potom sme do toho nasypali múku, postupne, za miešania, aby sa nevytvorili hrudky. Tie, čo sa vytvorili, bolo potrebné rozbiť. Tu sa vyskytol zaujímavý fenomén. Čím bol človek ďalej od varechy, tým sa mu zdalo byť tých hrudiek viac a väčších. Ten čo miešal, pozoroval naopak iba vzduchové bubliny.
Šťavu z kompótov sme dali bokom, ovocie zmiešali a zľahka posypali a obalili múkou.
Plech sa vymastil maslom (alebo to urobila Ľubka?), posypal múkou a zalial cestom. Nemalo by toho cesta byť veľmi veľa, lebo prášok do pečiva robí zázraky. Do vopred vyhriatej rúry sme vložili pripravený pekáč a o pár minút ho vytiahli. Dopečenosť sa dá zistiť pichnutím vidličky. Do koláča! Ak sa na nej cesto nezachytáva, mal by byť koláč hotový. Niekedy v polke sme znížili teplotu a vypli horný ohrev.
A môžme jesť. Až tu sa ukázal pravý nedostatok ne-práškového cukru a tak sme necukrovali. Koláč bol dobrý aj tak. Merci Ľubka, a bon apetit!
PS: Detaily receptu nájdete u babičky.






