Dnes je jeho „žabka“ vyštudovaná psychologička a slovenčinu ovláda lepšie ako jej manžel.
(Pre tých ktorí čakali, že článok bude o sexe: „Musím Vás sklamať, nebude. Prvých, druhých aj tretích lások, Fica, sexu, aj boja proti obom, je tu, na blogu niekedy viac, ako príliš... Aj keď, kto tvrdí, že To bolo na prvýkrát perfektné, nech hodí kameňom...)
Pre chlapca je prvý pohárik a následne prvá opica, veľkým životným prelomom. Po prevracanej noci a hubovej polievke od rodičov si svätosväte prisaháme, že už nikdy viac a nestačíme sa čudovať, že keď to ľudskému rodu robí tak zle, prečo ešte liehovary a krčmy neskrachovali.
Našťastie máme na spamätanie sa, tréning a následné uznanie svojho omylu v živote ešte dosť pokusov...
Sám som s likvidáciou alkoholu začal v pionierskom tábore (ako pätnásťročný inštruktor) na severnej Morave a po dvojdňovom okne (lepší názov by bol výkladnej skrini), som sa zaprisahal že sa na to diablove dielo v živote nepozriem. Milé na celej veci bolo, ako sa na mňa (vraj) chodili moje iskričky (7 – 8 roční chlapci z oddielu) pozerať, jestli soudruh vedoucí ještě žije...
Ako to v takýchto prípadoch býva, diabol ma zasa raz prečúral...
Teraz, keď som starší, dávam prednosť dobrému pivu a alkohol mať nemusím... Predstavte si tú romantiku; krásna, mesačná, noc, na lavičke v parku ... Vedľa vás skúsený kamarát, v ruke prvá cigareta, prvý - ozajstný šluk. Potiahnete do seba modrastý dym a ...
Máte zrazu utkvelú potrebu vykašľať dikobraza proti srsti...Nevzdal som sa, Ďalšími pokusmi som vyspel a stal sa neúnavným podporovateľom štátneho rozpočtu prostredníctvom odvádzania spotrebnej dane za tabak. Trvalo roky, kým som prišiel na to, že by aj stačilo a svoje peniaze dokážem využiť aj inak.
Takže milí mladí ľudia, nenechajte sa znechutiť prípadným prvým neúspechom. Štátny rozpočet Vás potrebuje a aj onkológovia, ktorí ešte nestihli zdrhnúť, musia na niekom získavať skúsenosti...
Len je potrebné počítať so skutočnosťou, že zbaviť sa tohto koníčka trvá aj dvadsať rokov. Je verný. Zvykne sa, sviňa, držať ako kliešť.
Dodnes si pamätám, keď som ako päťročný, chytil svojho prvého pstruha. Asi ani nemal zákonom povolenú mieru, ja som si však vtedy pripadal hviezdou, minimálne na úrovni japonskej „výskumnej“ veľrybárskej flotily. Aj keď neskôr bolo pstruhov nespočetne (na túto tému zakazujem v diskusii robiť si srandu...), prvý bol a vždy ostane prvým.
Moja osemročná dcéra dostala prvú guľu! Sčítanie a odčítanie cez desiatku, brutálne zložitá tretiacka látka. Pani učiteľka ich „zákerne“, zo zálohy prekvapila a dala im päťminútovku, ktorú vopred neoznámila!
Najprv mi telefonovala do práce, že ako sa mám, čo robím a či sa mi dobre pracuje... Potom vyšla s plačom s pravdou von. Nech si nedajbože nikto nemyslí, že prevádzkujem tresty za zlé známky. To nie. Potomka nemrzela skutočnosť, že dostala päťku, ju štvalo to, že medzi jednotkami jej v žiackej knižke kazí image! Rozhorčene mi ju doma ukázala so slovami: „No pozri sa ocko, ako to teraz vyzerá...“
Mal som čo robiť, aby som sa nerozrehotal, keď som sa jej opýtal, čo s tým mieni teraz robiť. Čakal som niečo, ako; opravím si, prihlásim sa...
Nepodceňujte svoje deti! Často majú vo svojich hlávkach geniálne riešenia.
Už som sa naozaj nezdržal smiechu, keď mi po minúte rozmýšľania na moju otázku vážne odpovedala: „Stratím žiacku knižku!“
Všetko je raz prvýkrát. Prvý pôrod, prvý deň v škole, prvá láska, prvá deflorácia, prvé zamestnanie, prvá výplata, prvý infarkt, prvý pohreb... Všetko sa zdá na prvýkrát neriešiteľne zložité. Nezúfajte.
Ak to nepôjde, vždy sa dá stratiť žiacka knižka...
Pekný deň!
