Po skončení služobnej cesty som pre zmenu na trenčianskejželezničnej stanici čakal v bufete na príchod vlaku. Do miestnosti vošli dvajamajitelia mne povedomých tvári. Chvíľu mi nedochádzalo o koho sa jedná, pretožeobaja medzi sebou veselo komunikovali bez použitia horných končatín. Keď sausadili a začali prekladať z jednej tašky do druhej desiatky medvedíkov došlomi. Moji dvaja vlakoví predavači, ktorým sa zázračne vrátili sluch aj reč!
Neviem ako by to dopadlo, keby kolega, obávajúci sa zmeškaniavlaku neprerušil prúd mojich nadávok a neodtiahol ma na perón. Viem čo znamenábyť zdravotne ťažko postihnutý.
Na vlastnej koži som okúsil byrokraciu tohto štátu, keď sme smanželkou vybavovali dcére všetky náležitosti. Neskúsených a vystresovaných v obaveo život a zdravie toho najmilšieho stvorenia nás byrokratická mašinéria hnalaod dverí k dverám, od úradu k úradu, od lajstra k lajstru.
Na takéto srandy som teda zvlášť citlivý. Stúpol mi tlak, keďsom zbadal dvoch podvodníkov zneužívajúcich cudzie nešťastie.
Celú cestu som sa nemohol spamätať. Ani drahý Prazdroj som vjedálenskom nedopil, čím som vzbudil u kolegu obavy o môj zdravotný stav.Prisahal som sám sebe, že už v živote nebudem míňať svoje peniaze na charitu, nikomu už neprispejem na vozík,operáciu očí, onkológiu, detský domov, na nič...
Vtedy som si pripadal akodieťa, ktoré na Štedrý deň pristihne otca klásť pod stromček balíčky a je v šoku z toho,že mu je ten Ježiško nejaký povedomý.
Kašlem na všetko! Nech sa o nich postará štát, cirkev, tretí, štvrtýaj piaty sektor, armáda spásy...
Nedávno mládež v meste vyberala na detskú onkológiu. Za dvackudávali pohľadnicu.
Zobral som hneď dve. Pre obe dcéry.
Pochopil som totiž, že kvôli dvom pokazenýmhajzlom nemožno zatratiť celý systém verejných toaliet!
