Simona Svetelská: Ladenie emócií

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Uprostred noci náhle precitla z liekmi navodeného spánku, zorientovala sa v čase a priestore a spomenula si, že ráno pricestuje po dlhom čase jej jediná priateľka, ktorú ešte mala, redaktorka Soňa. Zaplavila ju vlna nedočkavosti a vzrušenia. Vyskočila z postele a hoci boli len dve hodiny po polnoci, uvarila si silnú kávu a vyfajčila k nej tri dlhé, mentolové cigarety. Až potom sa s neobvyklou energiou pustila do upratovania. Vysávač sa z ohľadu na susedov neodvážila zapnúť, tak len prešla mechanickou metlou všetky koberce, dôkladne poutierala prach, odložila porozhadzované drobnosti, saponátovým roztokom vymyla podlahu v kuchyni, na chodbe, kúpeľni i záchode. Dôkladne vydrhla práškom misu, vaňu a umývadlo. Pristihla sa, že si pospevuje. Zrazu nechápala prečo má inokedy také problémy prinútiť sa do práce, keď teraz všetko zvládla tak hravo.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď bola hotová, zhodila zo seba prepotenú nočnú košeľu, dôkladne sa osprchovala, prekefovala si platinové vlasy, vyčistila tvár pleťovým mliekom a natrela mandľovým krémom. Ústa si prešla jasnočerveným  rúžom a naučeným spôsobom zovrela pery. S úľubou sa pokochala svojím výzorom vo veľkom toaletnom zrkadle.

Zo skrine vytiahla úplne nové, polopriesvitné pyžamko broskyňovej farby, ktoré sa jej v obchode na prvý pohľad zapáčilo natoľko, že si k nemu prikúpila aj vhodnú bižutériu – dohneda namorený, ťažký drevený prívesok a dlhé, módne klipsy. Bolo to ešte v čase, keď žila v domnienke, že si môže dovoliť bezstarostne nakupovať.

Skryť Vypnúť reklamu

Takto vystrojená a príjemne osviežená si uvarila ďalšiu kávu, sadla do svojho obľúbeného kresla a s pôžitkom si zapálila cigaretu, potiahla z nej zopár šlukov, vzápätí ju pripučila v popolníku a zapálila ďalšiu. Rúžom zamazané, skrútené ohorky, jej v popolníku pribúdali ako vyškriabané embryá v odpadových nádobách pod stolmi gynekológov. Slastne poťahovala z cigariet, vyfukovala pred seba dym a pohľadom hladila svoje „kráľovstvo“, ako vzletne nazývala ich pomerne priestranný trojizbový byt.

Na obzore sa zapaľovali zore, spomedzi kopcov začalo lenivo vystupovať na obzor žiariace slnko a zacielilo zopár prvých lúčov aj na jedálenský stôl v obývacej izbe. Obrus, ktorým bol stôl prikrytý, sa Ivici zrazu znepáčil. Na obrusy si obzvlášť potrpela, preto nakropila a nahladko vyžehlila tuho naškrobený béžový, damaskový a prestrela ho miesto pôvodného. Vymenila vodu v hnedej keramickej váze a nanovo upravila čajové ruže, ktoré mienila v podvečer, po tom ako Soňu odprevadí na autobus, odniesť na cintorín.

Skryť Vypnúť reklamu

O pár krokov sa vzdialila a skúmavo hodnotila výsledný efekt. Bola spokojná. Teraz už v obývačke všetko dokonale ladilo.

Napokon otvorila okno a na rímsu nasypala nedočkavým hrdličkám štedrú dávku krúp. Okamžite sa zlietli a začali zobať.

Ešte nebolo ani päť hodín. Soňu  čakala až okolo desiatej. Usúdila, že po vynaloženej námahe, by to bol pre ňu príliš dlhý a náročný deň a tak sa rozhodla, že si ešte pár hodín pospí. Skôr ako si ľahla, dôverčivo odomkla byt, aby aj takýmto gestom priateľku presvedčila, aká je u nej vítaná.

Ležala v posteli, čas plynul, ale stále bola priveľmi čulá a tak spánok neprichádzal. Naveľa vyšla do kuchyne, vzala si dva neuroly a dávku ranných liekov. Hltavo ich zapila studeným čajom, ktorý mala stále navarený v nerezovej kanvici. Konečne zaspala.

Skryť Vypnúť reklamu

Zobudilo ju až nástojčivé vyzváňanie. Nebola schopná sa okamžite prebrať, k telefónu sa došuchtala celá zmátorená. Ústa mala od liekov také vysušené, že sotva zo seba vytisla:

„Prosím?“

Ohlásila sa Soňa a začala čosi vysvetľovať. Ivici však obsah jej slov unikal a tak len prikázala:

„Zavolaj za pol hodiny!“ – a zložila.

Ani jej na um nezišlo, že by Soňa nezavolala aj druhý raz. Predsa vie, že vždy jej chvíľu trvá, kým je po prebudení schopná rozprávať.

Zaliala si ďalšiu kávu, upila z nej dva-tri dúšky, zvlažila stŕpnutý jazyk a vyprahnuté podnebie, nadobúdajúc schopnosť zrozumiteľne artikulovať.

Tak pri káve pofajčievala, pozerala na hodinky a už plne sústredená čakala kedy telefón opätovne zazvoní. Rúž sa jej počas spánku takmer zotrel, ohorky už nepripomínali krvavý masaker.

Soňa, ako napokon vždy, bola aj tento krát na minútu presná. Ivica zodvihla slúchadlo hneď po prvom zazvonení.

„Prepáč, Ivica,“ – oznamovala jej priateľka z diaľky trochu rozrušeným hlasom, - „ale dnes nemôžem ku tebe prísť. Nadránom sme odviezli nevestu do pôrodnice, sme znepokojení lebo je to trochu predčasné, okrem toho sa musím postarať o Martinka...“

Ivica bránila počuť svojim ušiam ten hlas, odmietala si poskladať do súvislosti vypovedané slová, len srdce jej prudko poskočilo a do hlavy vystrelilo také prudké zatŕpnutie sťaby ju napojili na diadynamik.

„Čože? Ty neprídeš? To mi v žiadnom prípade nemôžeš urobiť!“ - začala kričať, keď pochopila čo jej priateľka hovorí.

„Je mi to veľmi ľúto, lenže pochop moju situáciu!“

„Ale ty musíš prísť! Tak veľmi ťa čakám. O Milanka nech sa postará niekto iný! A ty sa zbaľ a príď ďalším autobusom!“

„Nemôžem, Ivica. Jednoducho sme teraz všetci príliš napätí, duchom pri Renáte. Sedíme pri telefóne a netrpezlivo čakáme na správy z nemocnice.“

„A ja, hlupaňa, som verila, že si moja skutočná priateľka!“

„Veď aj som. Prídem hneď ako budem môcť, sľubujem.“

Ivica sklamane položila slúchadlo, chvíľu ešte postála pri telefóne, neschopná stráviť to čo jej Soňa oznámila, keď zrazu pocítila, že sa s ňou točí celý svet. Ruky sa jej rozochveli a suché oči začali páliť. Keby sa tak dokázala vyplakať! Pootvárala zopár flakónov, vysypala z nich za hrsť rôznofarebných tlmivých tabletiek a prehltla nasucho. Neodolala ďalšej káve, aby jej ľahšie skĺzli hrdlom a nemohla sa nabažiť cigariet.

Všetko, na čom spočinul jej zrak, bolo akési cudzie, vzdialené. Vedomie mala celkom otupené, len chvíľami registrovala jeho slabučké záblesky. Tápala v hustej, nepreniknuteľnej hmle. V mozgu sa jej len neodbytne opakovali variácie úvah: Tak, teraz som už celkom sama! Úplne zbytočná! Nikomu na mne nezáleží! Nemám dôvod ďalej žiť! Ako sa môže Soňa na mňa takto vykašľať?

Skutočnosť, že ona sama, celé dva roky, ako zistili Otovi zhubné ochorenie pankreasu, sa jej vôbec neohlásila, nenapísala, ba zložila telefón zakaždým, keď zistila že volá Soňa, bez jediného slovka na vysvetlenie, jej pripadalo úplne správne a prirodzené. Veď Oto, jej milovaný manžel, pomaly ale neodvratne umieral a ona sa celou svojou dušou vžila do úlohy obetavej opatrovateľky, od ktorej ju nič nedokázalo odpútať. Ozvala sa až po pohrebe, napísala Soni obsiahly list, v ktorom opísala všetko čo prežila, oznámila jej nenahraditeľnú stratu, ktorú utrpela. Rolu opatrovateľky zmenila na rolu trúchliacej vdovy.

A Soňa, ako sa to od priateľky samozrejme očakáva, všetko pochopila, precítila s ňou trápenie i žiaľ a sľúbila, že ju príde navštíviť.

Ani teraz si Ivica, na vlastnú dlhú odmlku, vôbec nespomenula. Ale Sone nevedela odpustiť, že svoj sľub nedodrží. Zradila ju! To bolo nad jej sily.

Zrazu mala hlavu takú ťažkú, že ju nevládala udržať na šiji. Rástla a predlžovala sa ako do prasknutia naplnený balón. Kdesi vo vnútri jej začala nástojčivo znieť pieseň, melódia i slová naberali stále väčšiu intenzitu, prenikali do každučkého mozgového závitu, až ju celú ovládli.

S nadmerným úsilím vstala, zapla prastarý gramofón a nervózne sa prehrabávala v množstve platní. Všetky boli naspievané Gottom. Nikoho iného nikdy nepočúvala ani neuznávala. O chvíľu už celý byt zaplavoval jeho neopakovateľný, ešte mladistvý, kovovo čistý hlas. Tá platňa bola poriadne obohratá.

... Srdce mé je poušť,

 Slovo stín je veliká lež,

 Srdce mé je poušť

 A láska tvá je pro mně spásný den...

Ivica ešte viac zosilnila zvuk. Len otupiť, prehlušiť bolesť, ktorá sa jej zarývala dravčími pazúrmi do srdca, zaplniť nekonečné prázdno v duši!

Keď platňa dohrala, pustila ju celú od začiatku. Nesadla si však, lebo náhly impulz ju priviedol k chladničke, kde zostala fľaša ginu z karu. Vybrala z príborníka jeden z krištáľových pohárov, ktoré používali len na sviatočné príležitosti, štedro doň naliala číru tekutinu. Zamrzelo ju, že nemá doma tonik, ale uspokojila sa aj s grapefruitovým džúsom a kockami ľadu.

Alkohol nepila od svojej prvej hospitalizácie na psychiatrii, ale teraz naň dostala neodolateľnú chuť. Usrkla raz, druhý raz, najprv ju trochu striaslo, ale potom sa jej zdalo, že sa po každom dúšku cíti lepšie.

Ako vždy, aj teraz podľahla čaru Kájovho hlasu, ktorý hojivo obmýval jej zmučenú dušu a premýšľala, či Oto niekedy tušil, že Gotta platonicky miluje už celé roky! Ako márne túži po tom, aby ju čo len raz v živote pobozkal! Ako dôverne pozná všetky odtiene jeho hlasu, každučkú črtu jeho tváre, mimiku, gestá! Nikdy však nenazbierala v sebe odvahu, aby mu na koncerte odniesla na pódium kyticu, ako mnohé iné. Bozk by si bola takto vyslúžila, ale ona túžila po intímnom, vrúcnom spojení s jeho ústami a nie letmom geste znesvätenom prítomnosťou publika. Čo by aj trval len zlomok sekundy! Pre ňu by to bol vrcholný zážitok v živote.

Ale Kájo bol pre ňu neprístupný ako nebeský otec a Ota, svojho všedného, reálneho, zavše aj otravného manžela, predsa milovala nado všetko na svete! Aspoň tak si to vsugerovala.

Vždy si v duchu predstavovala, že z nich dvoch bude umierať prvá ona a silný, spoľahlivý Oto bude verne stáť pri nej a držať jej ruku až do konca. Ani vo snách si nepomyslela, že to bude naopak.

Navždy si zachová v pamäti chvíľu pred tým ako upadol do agónie. Nevydržala, sklonila sa k nemu a nástojčivo mu položila pre ňu takú zásadnú otázku:

„Však si nikdy neoľutoval, že si sa so mnou oženil, miláčik?“

A on našiel v sebe aj vtedy ešte toľko sily, že jej pozrel vyhasínajúcim pohľadom priamo do očí a slabým, ale presvedčivým hlasom ju ubezpečil:

„Nie, nikdy.“

„Napriek všetkému?“

Už neodvetil, ale zacítila, ako jej stisol prsty.

Už ich neroztvoril.

Bol koniec.

Zaplavila ju márna ľútosť, že spolu nemali dieťa. Rozhodli o tom po vzájomnej dohode, pretože jej choroba prepukla dosť skoro po sobáši a aj jeho povolanie dôstojníka v armáde bolo náročné. Ivica trávila veľa času v liečebniach a on si ju privádzal domov na záruku, vždy do nových pôsobísk. Nikde sa nestihli poriadne usadiť. Azda až v tomto byte. Ale z neho zase rýchlo odišiel on. Do nenávratna.

Pomaly upila z pohára a pozerala na obraz v širokom ráme, visiaci nad gaučom, ktorý namaľoval Oto v prvom roku ich manželstva. Bola na ňom mladá, krásna a žiarivá. Taká, akou sa cítila byť a akou chcela zostať naveky. Nie, nebola to náhoda, že bývala obletovanou kráľovnou dôstojníckych bálov a partnerkou čestných hostí pri sólových tancoch.

Nikdy nezabudne ani na ich prvé, čarovné Vianoce, plné poézie, keď hral na husliach Tichú noc len a len pre ňu.

Aký to bol všestranný človek!

A predsa si v priebehu života neustále kládla otázku či je alebo nie je šťastná. Raz jej to vychádzalo tak, raz onak, ale nikdy nie jednoznačne, hoci ona si práve tú jednoznačnosť chcela potvrdzovať. Ako keby šťastie mohlo byť trvalé!

Áno, teraz vedela, že bola šťastná. I keď boli chvíle, to musela pripustiť, keď bola presvedčená, že má právo nájsť si milenca. Nie azda kvôli niečomu takému prízemnému ako je sex, ale aby mala spoločníka, ktorý by ju naďalej vodil do spoločnosti, kde by mohla vystavovať na obdiv svoje stále nové a nové šaty, bezchybne upravený platinový účes, aby mohla svojím žiarením vyvolávať pocity šťastia u iných ľudí. Bola neochvejne presvedčená, že má takúto moc a že je povolaná zaplavovať pozitívnou energiou všetkých, ktorí ju čo i len uvideli. A takou musí zostať napriek všetkému aj naďalej! Tým ju na tomto svete poveril Boh. Určite si to želá aj Oto, v tých neznámych sférach, kam odišla jeho duša. Ak zostane aj naďalej jeho žiariacou kráľovnou z obrazu, tak si najviac uctí jeho pamiatku.

Aby sa udržala v tomto citovom rozpoložení, prestrela na široký gauč kožušinu, na koberec položila bonboniéru kúpenú pre Soňu a podnos s fľašou ginu a krištáľovým kalíškom. Vo svojom francúzskom pyžamku si ležérne ľahla a tenkými prstami začala vyberať bonbón po bonbóne. Pomaly si ich nechala rozpúšťať v ústach, vychutnávala ich lahodnú chuť, podchvíľou ich zapíjala dúškami alkoholu a cítila sa presne tak, ako si predstavovala, že sa cítia dámy veľkého sveta, medzi ktoré sa v týchto chvíľach počítala.

Cítila sa naozaj skvele.

Po chvíli však jej pohodu narušil Gottov hlas, ktorý už dlhší čas nevnímala. Teraz zaznel s novu silou:

 ... Srdce tvé je poušť,

 Žízní touhou i spostou dnú,

 Srdce tvé je poušť,

 Jen láska tvá, jen ta ji zúrodní...“

Koniec spomienkam! Razom je preč pohoda, všetko je len márnosť, klam, neexistuje už žiadna láska, srdce je púšť, púšť! PÚŠŤ!!!

Ach, čo tam po Gottovi! On si žije svoj život naplno, na výslní života, vzdialený a rovnako nedostupný ako je teraz už aj Oto. Aká bola sebecká, že jej nestačila jeho prítomnosť, že prehliadala, aký je rokmi čím ďalej tým viac vyčerpaný! Už nielen ťažkou prácou, ktorú vykonával odkedy musel odísť z armády, keď ho po „bratskej pomoci“ vylúčili zo strany, ale zrejme aj chorobou, ktorá ho zvnútra nahlodávala. Či ho naozaj chcela kvôli tomu zradiť? Kde sa v nej vzali tie hriešne myšlienky? Veď túži len po tom, aby sa s ním mohla opäť stretnúť, splynúť navždy v nerozlučný celok!

Kedysi neverila v posmrtný život, tak ako ani Oto nie, i keď sa zavše modlievala, ba zašla aj do kostola na obrady, keď mu už tým nemohla viac uškodiť. Od jeho smrti si však nevedela predstaviť, že by sa po jej smrti nestretli, ak už nie v nebi, tak kdesi vo vyššej sfére. Napokon na pojme až tak nezáleží! Bez tejto viery by už vôbec nevládala ďalej žiť.

A čo keby stretnutie tak trochu urýchlila?

Čo by sa stalo, keby sa v jedno ráno jednoducho nezobudila?

Nič. Vôbec nič.

Celá preľaknutá okamžite túto kacírsku myšlienku zapudila. Veď samovražda je smrteľný hriech! Ak sa chce stretnúť s Otom na nebesiach, musí prijať svoj údel a dožiť život až do prirodzeného konca! Ale ako dlho to ešte môže trvať, keď má sotva šesťdesiat? Desať, dvadsať, možno aj viac rokov! Sama, opustená, tu vo svojom kráľovstve.

Pootvorila oči a začala skúmať priestor, jedine v ktorom sa cítila bezpečná a bola šokovaná z toho, čo videla. Toto že je jej útulný byt? Jej kráľovstvo? Táto nesúrodá skládka zničených, ošúchaných, prepálených harabúrd, o ktoré by nestál ani najskromnejší starinár. Toto bolo všetko, na čo sa za celý život zmohli?

Premohla ju nekonečná únava a depresia.

Absolútna beznádej.

Ako mohla byť tak dlho slepá?

Či už nič nie je také, ako to doposiaľ vnímala?

Vošla do spálne, postavila sa znovu pred toaletné zrkadlo a pozorne sa v ňom prehliadala. Zhrozila sa vlastného obrazu v ňom. Miesto žiarivej, platinovej krásky, gánila na ňu vráskavá, storočná starena. Okolo bezzubých úst zvyšky rozmazaného rúžu a čokolády, vpadnuté sklené oči, zapadajúce ako oči postrelenej srnky. No, pravdaže, zabudla na protézu! Ako sa jej mohlo také niečo stať? Čo keby ju takúto videla Soňa? Rýchlo si vložila umelý chrup, jej podoba sa tým dosť vylepšila. Poutierala si ústa a vytekajúce sliny. To, čo videla v zrkadle, sa však začalo meniť, deformovať, dostávalo podobu akéhosi neskutočného zvera, ktorému rástli rohy, chlpatelo, až hľadela priamo zoči-voči neopísateľnej príšere.

Prebrala sa na výkriky. Až po chvíli si uvedomila, že to vrieska ona sama. Prudko strhla z postele prikrývku, hodila ju do zrkadla a tryskom vyletela zo spálne.

Rýchlo, rýchlo čosi na upokojenie!!! Roztrasenými rukami si sypala priamo do úst antidepresíva, sedatíva, hypnotiká, všetko čo mala pod rukami. Absolútne ju nezaujímalo ich množstvo. Nedokázala ich však prehltnúť. Chvatne doliala doplna pohár ginom a vliala ho do seba na jeden dúšok. Nestačil, tak dopila zvyšok fľaše.

Nečakane ju vyrušilo zaklopanie a vzápätí šramot pri vchodových dverách. Na chodbe i schodišti bola úplná tma. Ani nezbadala kedy sa zvečerilo. Deň prežila ako stroskotanec na opustenom ostrove a zrazu si uvedomila, že v byte nie je sama. V predizbe sa tmolil neznámy chlap. Chvíľu sa navzájom premeriavali. Ivica aj v prítmí postrehla aký je ošumelý, schátralý, ako na ňu vrhá kosý pohľad krvou podbehnutými očami. Neisto prešľapoval z nohy na nohu a páchol lacným vínom a močom. Nevládala sa ani pohnúť, prehovoriť, len na neho hľadela paralyzovaná strachom.

Neznámy začal bľabotať:

„Prepáčte, pani, klopal som, ale nikto neotváral, tak som skusmo stlačil kľučku. Bolo odomknuté, tak som vošiel. Tu, neďaleko,“ – ukázal neurčito rukou, - „som mal haváriu. Rozbilo sa mi auto. Prosím vás, ak veríte v dobrotivého Pána Boha, dajte mi aspoň dvadsať eur  na autobus. Hneď zajtra vám ich vrátim, čestné slovo. Môjho brata určite poznáte, on by mi pomohol, ale nie je doma. Mne môžete veriť, som Svedok Jehovov, my neklameme.“

Ivicin mozog začal horúčkovito pracovať. Ak je pravda to, čo tento chlap hovorí, mala by mu z kresťanskej lásky pomôcť. Ale vzbudzoval v nej pochybnosti a nedôveru. Posúval sa stále bližšie k nej a ona bola nútená pred ním cúvať hlbšie do predizby. Pokúšala sa zapáliť svetlo, ale neznámy jej prekážal. Videla ako si ju pozorne premeriava a uvedomila si, ako by ju asi vnímal v tom takmer priesvitnom pyžamku. Naozaj lepšie, že je tma! Najradšej by mu bola dala požadovanú sumu, ale peniaze mala v obývačke a cítila, že by ju nasledoval až tam. Potom by ho už z bytu dostala ešte ťažšie. Pozbierala zvyšok duševných síl, začala sa zakoktávať, pretože bola nútená klamať a začala ho vytláčať von.

„Ja, ja vám verím, aj by som vám rada pomohla, ale sama žijem len z invalidného dôchodku a ten dostanem až koncom týždňa. Aj to na účet. Je mi ľúto, ale doma žiadne peniaze nemám.“

Chlap vôbec nemienil odísť, ale v tej chvíli sa na schodišti rozsvietilo svetlo a ozvali sa hlasy skupinky ľudí. Nevolaný návštevník bleskovo zmizol a Ivici sa konečne podarilo zatvoriť za ním dvere, zamknúť ich na dva západy a musela sa o ne oprieť chrbtom, aby sa mohla zhlboka nadýchnuť.

Tak, aj takéto situácie už bude musieť odteraz zvládať sama! Ako vojensky rázne by bol zakročil Oto! A jej by sa netrepalo srdce v neovládateľnom, panickom strachu!

Celá sa triasla, vlasy sa jej ježili, návaly horúčavy striedala lomcujúca zimnica. Spod pazúch jej cícerkom stekal pot, pyžamko mala prilepené na pokožku, stále nevládala chytiť dych. Pred očami jej kmitali farebné kruhy. Bola v stave hraničiacom s mdlobami a vedela, že ak jej okamžite niekto neposkytne pomoc, sama ho neprekoná.

Ale koho volať?

Susedov?

Lekára?

Nie!

Za žiadnu cenu!

Dobre vedela, že to by znamenalo jediné možné riešenie – zavýjajúcu sanitku, rútiacu sa nočnými ulicami a ústav, ktorého brány by sa za ňou tento raz zavreli už nadobro, lebo nebolo Ota, ktorý by ju po zlepšení stavu zobral domov na vlastnú zodpovednosť tak, ako zakaždým v minulosti.

Akosi sa jej podarilo dotackať ku chladničke, kde mala  vo vymytej škatuli od mlieka, ktoré Oto nikdy nepil, ukrytú svoju železnú rezervu – injekčné striekačky a diazepam. Jednu si pripravila a vpichla ihlu do svalu s jedinou túžbou – prežiť túto noc! Ráno, keď sa rozodní, bude určite všetko jasnejšie, prijateľnejšie. Do striekačky však zabudla nasať obsah ampulky a celú procedúru musela zopakovať hoci ju ruky vôbec neposlúchali a na nohách sa už nevládala udržať.

Konečne mala dávku v sebe!

Márne však čakala na úľavu. Neprekonateľný strach jej naďalej zvieral hrdlo, zo všetkých strán na ňu hľadeli stovky párov krvou podbehnutých očí. Od stien sa odrážal splašený tlkot jej vlastného srdca. Zbytočne prižmurovala oči a zapchávala uši. Nebolo úniku.

Hodiny na príborníku začali odbíjať hodinu po hodine, kým neodbili polnoc.

V záchvate šialenstva sa vrhla k telefónu a vykrútila číslo. Po piatom zazvonení sa v diaľke ozval Sonin vzrušený hlas:

„Pôrodnica?“

„Tak ty, suka, ešte stále čakáš, že ti z pôrodnice oznámia, že tvoja nevesta konečne porodila ďalšieho pankharta? Vieš čo si? Obyčajná klamárka, zradkyňa! Myslíš si o sebe, že keď pracuješ v redakcii, tak si bohvieaká dáma! Cha-chá! Ja ti poviem čo si. Obyčajná, úbohá, zodratá ženská! Celý deň trieskaš do počítača, žmýkaš si mozog pre pár prekliatych grošov ako cundra! Aj tie sa predávajú za peniaze! A doma drieš ako slúžka! Tvojim nepodareným deťom si dobrá len na to, aby ťa zneužívali, vnúčikovi utieraš smradľavý zadok! A manžel...“ – to už Ivica vrieskala z plného hrdla a nepripustila ohúrenú priateľku k slovu. „Všetci ťa vyciciavajú ako upíri! Práve sa na teba vrhajú, lebo je polnoc, hodina duchov...“

„Ivica, čo ti je?“ – podarilo sa Soni prerušiť absurdný monológ. „Ako ti mám pomôcť?“

„Trhni si nohou!“ – vrieskala ďalej Ivica. – „Kto potrebuje tvoju pomoc? Určite aj teraz ešte upratuješ, perieš plienky a ráno pôjdeš nevyspatá do tej tvojej sprostej redakcie loviť senzácie o vraždách, nehodách, vymýšľať nezmysly o spevákoch a herečkách, týrať ženy návodmi na chudnutie a proti celulitíde! Radšej sa pozri na seba ako vyzeráš!..“

„Preboha, spamätaj sa! Mimochodom je len jedenásť...“

„Jedenásť?“ – zarazila sa Ivica, na chvíľu zmĺkla a potom už krotko dodala: „Ahoj!“

A ráno nasledujúceho dňa?

Nuž, v to ráno sa skutočne nič mimoriadne nestalo. Slnko vyšlo ako inokedy. Vyšiel aj denník, v redakcii ktorého pracovala Soňa. Jej nevesta

Renáta sa s dojatím skláňala nad inkubátorom, v ktorom malá Linda spokojne spinkala. Do ulíc vybehli rozcingané električky. Ľudia sa vyrojili z bytov za svojimi povinnosťami...

Na rímse jedného typizovaného paneláka, ktorý už nutne potreboval opravu, vŕkali sklamané hrdličky, čakajúce na pravidelnú dávku krúp.

V hĺbke niekdajšieho kráľovstva tichučko praskali reproduktory starého stereogramofónu a v telefóne sa vytrvalo ozýval oznamovací tón.

Koľko času asi ubehne, kým si ktosi všimne, že do ulíc nevychádza na nákupy korpulentná žena s ovísajúcimi platinovými vlasmi, šedivými od korienkov, večne rozmazaným nápadným mejkapom, v šokujúcom oblečení, ktorá sa tackavo potkýna na privysokých opätkoch, so zakaleným pohľadom, ale vždy širokým a šťastným úsmevom, nahlas zdraviac každého, koho na svojich pochôdzkach stretáva a vyvoláva tým v tvárach okoloidúcich pobavené úsmevy?

Deň?

Dva?

Týždeň?

Čože už na tom záleží!

A či sa kdesi, v inej dimenzii, naozaj stretli dve spriaznené duše, o tom nikdy nikto živý nevydá žiadne svedectvo.

Judita Harajdová

Judita Harajdová

Bloger 
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som staršia žena, s chátrajúcim obalom, v ktorom sídli stále tá istá duša, dychtiaca po poznaní, len bohatšia o záplavu životných skúseností. Kedysi som túžila cestovať, ale bola to utópia. Teraz mi už stačí posedenie v blízkom parku. Nachádzam tam maketu celého vesmíru. Blaží ma vedomie, že všetci moji drahí pokračujú v niečom, čo som sama nestihla. Som spokojná, lebo dožívam život v súlade sama so sebou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločenskéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu