Chopok mám rád pre jeho prirodzený prírodný ráz. V zime žiadne zbytočné atrakcie, luxusné bufety alebo hlasná hudba. Žiadne udržiavanie svahov raktrakmi, a zasnežovanie. Bývala to trať kde dominovala príroda. V lete pokoj, čerstvý vzduch, milí turisti. Tento rok sa krajina rázne začala meniť. Kvôli zimnej sezóne sa vytnú kosodreviny a odstránia veľké skaly. Niekto si povie, že to bude lepšie a jednoduchšie pre lyžiarov. Ale jednoduchosťou sa stratí charakter Chopku.
Nuž sklamaní týmto zistením sme sa vydali po turistických chodníčkoch dúfajúc, že nie všetko sa zmenilo. Našťastie nie, čím ďalej sme boli od lyžiarskeho strediska, tým bola atmosféra pokojnejšia. Potešili sme sa každému turistovi, ktorý šiel oproti. Bolo ich málo a pozdravili sme sa každému, ako sa patrí. Po riadnej chvílke, keď sa už všetko zdalo byť akési naozaj pírodné, zazreli niečo čo, sme nečakali. Pred nami sa páslo stádo kamzíkov.
Videl som ich prvý raz, a boli naozaj fascinujúce. Uvedomil som si, že to je naozaj divá zver.Na ľudí možno ani nie sú zvyknutí. Vietor vanul smerom k nám, takže nás nezavetrili. Po chvílke nás zbadali, ale nenechali sa rušiť.
Občas nás aj skontrolovali, či sme ešte stále na našich miestach, ale sa krásne pásli ďalej. Pohľad na ne bol najväčším zážitkom. Vzbudili to vo mne pocit, že všetko je v priadku a človek si ešte nestihol podriadiť všetko. Len aby to tak aj zostalo.