Výnimkou bol pandemický rok 2020, kedy prepadlo "len" okolo 3 000 žiakov. Zrejme aj preto, že školy zohľadňovali nižšiu kvalitu a prístup ku vzdelávaniu žiakov. V roku 2021 však už podľa Centra vedecko-technických informácií SR opäť prepadlo viac ako desaťtisíc detí, konkrétne až 11 475 žiakov. Akoby rok 2021 už pandemický nebol... Autorka tohto článku zároveň jedným dychom dodáva, že sa netreba k slovu pandémia uchyľovať ako k zaklínadlu, pretože desať – jedenásť tisíc prepadnutých žiakov ročne sme s prehľadom dávali aj roky dozadu, keď o koronavíruse nechyrovali ešte ani v Číne. Aktuálna otázka znie, koľko žiakov prepadne na pol roka, a čo je horšie, na konci školského roka 2021/2022?
Čo s tým majú deti?
Na Slovensku máme obce, kde ročne prepadne aj do 50% žiakov. Netvrdím, že je to pravidlo, ale zväčša ide o menšie obce zo stredného a východného Slovenska, ktorých súčasťou sú sociálne vylúčené komunity, slabšia infraštruktúra a konkurencia škôl, ako aj platová podvýživa učiteľov. Naopak, najväčšie krajské mestá na Slovensku nedosahujú v počte prepadnutých žiakov ani 5 %. Toto zistenie nie je prekvapujúce. Väčšie mestá disponujú variabilitou škôl, lepšou vybavenosťou, dostatkom kvalifikovaných síl, vyšším finančným ohodnotením pedagogických zamestnancov, a tiež pestrejšou skladbou obyvateľstva, jeho celkovej vzdelanostnej, ekonomickej, či sociálnej úrovne. Zásadná otázka znie, čo s tým ale majú spoločné deti, ktoré prepadávajú ?
Ak sa dieťa narodí do sociálne slabého, alebo málo podnetného prostredia, nemôže zato, aké impulzy bude z neho získavať. Nemôže ani za málo motivovaných, alebo vyhorených učiteľov, ktorí nedokážu deti plnohodnotne vzdelávať. Nemôže ani za to, že naša právna úprava stále dovoľuje žiakov od prvého stupňa základnej školy hodnotiť na škále od jedna do päť a v prípade päť ich poslať späť „na štart“ ako keby sme hrali „člověče nezlob se“! Mám zato, že keď základná premisa znie, že v zmysle Ústavy sa zaručuje právo na prístup ku vzdelaniu a Školský zákon definuje desaťročnú povinnú dochádzku, potom je neprípustné, aby niekto skončil základné vzdelanie siedmou triedou základnej a niekto prvou triedou strednej školy! V preklade sa tomu hovorí aj diskriminácia, alebo nerovnosť príležitostí.
Na ministerstve školstva už asi chápu, že prepadávanie nie je výkladnou skriňou moderného školstva, dokonca uvažujú, že by ho časom úplne zrušili, ale nechcú tak urobiť bez relevantných údajov. TU Zaujímalo by ma, aké relevantné údaje je ešte potrebné zozbierať, keď o prežitku súčasného systému hodnotenia žiakov na základných školách sa v slovenskej spoločnosti hovorí už minimálne pätnásť rokov.
Ako ďalej ?
Špeciálna pedagogička z centra pedagogicko-psychologického poradenstva, pri jednom osobnom rozhovore so mnou skonštatovala, že pre niektorých žiakov je možnosť prepadnúť vykúpením. Ročník, v ktorom beznádejne tápali si môžu zopakovať, doučiť sa zameškané a v ďalšom roku dobehnúť rovesníkov. Verím v dobrý úmysel a morálnu čistotu jej názoru, ale obávam sa, že ide len o abstraktnú ideu, ktorá nereflektuje skutočnosť. Je to podobné tvrdenie, ako že odsúdený kriminálnik má možnosť sa vo výkone trestu napraviť a po uplynutí trestu sa môže plnohodnotne zaradiť späť do spoločnosti. Iste, ale v koľkých prípadoch to aj naozaj funguje? Nemaľujme si to na ružovo. Len z môjho okolia uvediem tri príklady. Anna má desať rokov, je tretiačka a stále mizerne počíta, neovláda dostatočne základné matematické operácie, ktoré by už, aj vzhľadom k opakujúcemu ročníku, mala dávno zvládať. Kamarátka mi na margo Anny povedala: „v prvom rade sa musí snažiť dievča, ak to chce niekam dotiahnuť“. Áno, je pravda, že Anna sa už nesnaží. Ale prečo. Možno preto, že sa jej posmievajú spolužiaci, aj deti na dvore zato, že prepadla. Možno preto, že jej to dávajú „vyžrať“ aj niektorí učitelia, alebo preto, že ani u nej doma veľmi nepočítajú s tým, že by to raz mohla niekam dotiahnuť. Takéto bariéry sa ťažko prekonávajú aj starším a sebavedomejším ako je Anna, výsledkom býva často rezignácia. Škoda, že si to neuvedomuje aj moja kamarátka, ktorú na ceste do života povzbudili tri generácie jej rodiny, morálne aj finančne.
Patrik, pekný a urastený mládenec, so stále detskou tvárou, vzbudzuje dojem, že je vo veku mladšieho stredoškoláka. Na moju otázku na akú školu chodí, odpovedá, že na žiadnu. Zabalil to v ôsmej triede, od jari začína pracovať so svojim otcom na stavbách. V rodine chýbajú peniaze, nie škola, konštatuje.
Helenin syn začal chodiť poza školu odkedy minulý rok prepadol. V novej triede, v nižšom ročníku nemá kamarátov. Mnohí sa mu posmievajú. „Nenávidí to tam“, uzatvára rozhovor jeho mama zúfalo. Kým neprepadol, problém mu robili dva predmety. V súčasnosti mu kvôli strate motivácie robia problém všetky. Namiesto toho, aby dobehol zameškané, mešká čím ďalej tým viac. A dobiehať sa mu už nechce. Nožnice sa otvárajú, slučka sa uťahuje.
Čo k tomu dodať? Ak pán minister školstva verí, že záväzok o zastavení opakovania ročníka sa jeho rezortu „raz“ podarí naplniť, my tomu chceme veriť ešte viac a neostáva nám zrejme iné, ako mu držať palce... s dôvetkom, že už včera bolo neskoro, takže ak to budú chcieť na ministerstve onálepkovať mimoriadne obľúbeným slovom reforma, pôjde skôr o oneskorený reflex na spoločenský prežitok, s trvalými následkami na ľudských životoch.
