O dva roky neskôr vás súd právoplatne oslobodí.
Koľko ľudí sa o tom dozvie?
A koľkí budú aj po oslobodzujúcom rozsudku presvedčení, že ste vinní?
To nie je otázka práva. To je otázka našej psychiky.
Médiá a súdy totiž fungujú podľa úplne odlišných pravidiel. Médiá musia zaujať. Súťažia o pozornosť čitateľa, diváka či poslucháča. Každý deň bojujú s desiatkami iných správ. Čím silnejší príbeh, tým väčšia šanca, že si ho niekto otvorí.
A čo priťahuje pozornosť viac ako jednoznačný príbeh? Hrdina. Obeť. Vinník.
Lenže trestné konanie takto nefunguje.
Súd nesmie hľadať príbeh. Musí hľadať pravdu. A to je úplne iný proces. Kým novinár potrebuje napísať článok do večernej uzávierky, sudca musí vypočuť svedkov, vykonať dôkazy, vysporiadať sa s námietkami obhajoby aj obžaloby a rozhodnúť bez rozumných pochybností.
Preto medzi mediálnym obrazom a súdnym rozhodnutím často vzniká tak výrazný rozdiel.
Ďalším problémom je, že na začiatku trestného konania verejnosť spravidla pozná len jednu časť príbehu. Prípravné konanie je neverejné. Novinári nemajú prístup k celému spisu. Vychádzajú z informácií, ktoré sa podarí získať od polície, prokuratúry, účastníkov konania alebo advokátov. To samo osebe nie je zlyhaním médií. Je to prirodzený dôsledok pravidiel trestného konania.
Nebezpečenstvo vzniká v okamihu, keď sa procesné podozrenie začne v očiach verejnosti meniť na istotu viny.
Psychológovia tento jav dobre poznajú. Prvý dojem má mimoriadnu silu. Keď raz človek prijme informáciu, že niekto je páchateľ, ďalšie informácie podvedome hodnotí tak, aby jeho pôvodný názor potvrdzovali. Oslobodzujúci rozsudok potom nevníma ako dôkaz neviny, ale skôr ako dôkaz, že sa niekomu podarilo „vyhnúť spravodlivosti“. Alebo sa jednoducho niečo urobilo zle.
Práve preto je prezumpcia neviny oveľa viac než právnická formulka.
Nie je vytvorená preto, aby chránila zločincov.
Je vytvorená preto, aby chránila každého z nás pred situáciou, keď sa o našej vine rozhodne skôr vo verejnom priestore ako v súdnej sieni.
Nehovorím, že médiá majú o trestných veciach mlčať. Verejnosť má právo byť informovaná. Rovnako však má právo vedieť, že medzi obvinením a právoplatným odsúdením je zásadný rozdiel.
Súd môže urobiť chybu. Preto existujú odvolania, dovolania či mimoriadne opravné prostriedky. Právny systém počíta s tým, že omyl je možné napraviť.
Ale kto opraví rozsudok verejnej mienky?
Na túto otázku zatiaľ nepoznáme dobrú odpoveď. A možno práve preto by sme mali byť pri vyslovovaní jednoznačných súdov opatrnejší. Nie preto, že si to vyžaduje zákon, ale preto, že dobré meno človeka sa niekedy zničí za jeden deň a nevráti sa mu ani po rokoch.
