Trošku nejasnejšie je to vtedy, ak otec neudrie dieťa, ale jeho matku. Hm, je síce otrasný manžel, ale aspoň ujde ako otec. Chyba. Čo ak dieťa vidí jedného svojho rodiča udrieť toho druhého? Naozaj to nezanechá nijaké stopy? Zanechá.
Ešte menej nejasné je to, ak sa rodičia nemlátia, ale „iba" neustále hádajú. Decko je ale naozaj šťastné iba vtedy, ak sú aj jeho rodičia (obaja) šťastní. Iba ak by ich tie hádky napĺňali (to je vtip).
A tu je ešte zopár vecí, ktoré by podľa mňa mali byť úplne jasné. Nielen fyzické týranie je dobrým dôvodom na radikálny krok. Mentálne ponižovanie položí aj dospelého, nieto ešte decko. Zamyslite sa, ak...
Vraví decku, že je škaredé. Pravdepodobne bude potom dobrú časť puberty a dospelosti tejto hlúposti veriť, mať komplexy, problémy v partnerskom vzťahu, ťažkosti presadiť sa v práci a podobne.
Že letuškou, pilotom, módnym návrhárom, fotografom alebo hudobníkom sa nikdy nestane. Dôvod? Sú to predsa príliš lukratívne povolania, na to treba aj veľkú dávku šťastia. Dieťa si pravdepodobne prestane veriť a aj napriek talentu skončí niekde V KÚTIKU nejakej kancelárie.
Že s takýmito známkami v škole skončí ako bezdomovec. Toto rozhodne školákovi priemer nenapraví.
Áno, viem, že sa to ľahšie povie, ako urobí. Niekedy nie je kam ísť, niekedy na to nie sú peniaze. Ale nie je to len fráza - šťastným sa dá byť aj s málom, a nešťastným aj s mnohým.
No a samozrejme, prevencia je lepšia ako liečba, ale nikto nikoho nepozná na sto percent ani vtedy, keď si ho berie. A realita "sme spolu kvôli deťom" je niekedy horšia ako "rozišli sme sa kvôli deťom".
(Tento článok je môj osobný názor, téma na zamyslenie, nie návod, ako si nájsť dôvody na ukončenie manželstva „len tak z nudy".)
