Keď som pricestovala do Kórey prvýkrát, spôsobilo mi teda nakupovanie jedla menšie problémy. Ale aj keď som už objavila pekáreň, sem-tam si kúpila nejakú európsku sladkosť a našla rakúsku reštauráciu, stále mi niečo chýbalo.
Môj kamarát z Dubaja, ktorý teraz žije na Slovensku mi raz povedal: „Bre brácu je Dubaj lepšie. Ale bre nič iné. Tu možeš isť hocikam, tam len na shopping mall."
Kórea je na tom podobne. Málo plochy, veľa ľudí spôsobujú každodenné zápchy, takže niekedy sa niekam dostať trvá večnosť. Zima je doslova krutá, v lete horúčavy a prší každý deň. Celé dni. Jeseň je celkom pekná, ale trvá krátko a jarný vzduch je plný žltého prachu z Číny. Kórejčania trávia veľa času vnútri.
V Kórei sa môj životný štýl neuveriteľne zmenil. Voľný čas sa zrazu stal veľkým otáznikom. Manžel pracuje väčšinou od poobedia do neskorého večera, ja zase od rána do poobedia. Nie som gaučovo-telkový typ a čítať tiež nemôžem stále. Pomaly som mala pocit, že som závislá od počítača a internetu. Aby som sa nestala úplnou závisláčkou, snažila som sa aspoň sem-tam vyjsť si von - aspoň cez víkend, s manželom. Lenže, viete si predstaviť, aké pozitíva to prináša do vzťahu, keď ste stále spolu a stále debatujete iba o práci, pretože inak nie je o čom, až na vtipné príhody o strete dvoch kultúr (typu „dal som sprepitné a pozerali na mňa ako na idiota") a americkú politiku (bolo pred voľbami). Navyše, ako vravím, po čase sme „už všade boli, všetko videli", všetko nám liezlo na nervy a pomaly sa nám už ani nechcelo vyjsť z bytu.
Tu nie je čo robiť, myslela som si. Nevedela som prísť na to, kde je problém, kým som si nesadla na kávu s kolegyňou. A potom zase. A potom s viacerými kolegami k vínu. A potom s manželovými kamarátmi k pivu.
Uvedomila som si, že to, čo mi naozaj chýba, je komunikácia s rôznymi ľuďmi a bolo mi jasné, že to vlastne nebola čokoláda a dokonca ani chlieb, čo človeku v cudzej krajine naozaj chýba. Pretože keď som sa nakoniec kvôli nejakému posedeniu prinútila prekonať aj averziu z cestovania v zápche, už mi ani ten chlieb nechýbal.
Tento víkend bol v Soule medzinárodný festival. Takmer každá krajina si otvorí stánok a ponúka tradičné jedlá a suveníry. Po tom, čo som sa napchala irackými plnenými baklažánmi a marockou jahňacinou na kus-kuse, sadli sme si pod slnečník k fľaši piva. Až po šiestich hodinách a toľkých vypitých fľašiach, že si náš stôl okoloidúci Kórejčania fotili, sme sa zodvihli že sa poberieme domov. Lenže sa nám nikomu vôbec nechcelo. V podstate sme tam iba sedeli a rozprávali sme sa. Angličania a Američan, Čech, Ind a Afričan, Slovenka a Kanaďanka (na univerzite, kde pracujem sú profesori z celého sveta), skrátka skupina známych, zopár pív a konverzácia a čo to urobí s náladou na niekoľko dní.
(Venujem kamarátom na Slovensku, ktorí to tiež bezo mňa ťažko znášajú ;-)
