Priznávam, že môj hlavný pocit nie je nespokojnosť ani hnev. Som len nesmierne rozčarovaná. Hlavným problémom pre mňa prestal byť fakt, že školstvo je finančne podvýživené (ak to takto pôjde ďalej, tak učitelia budú tiež), spustnuté a na periférií spoločenského a najmä vládneho záujmu. Pre mňa sa hlavným problémom tohto štrajku stal ten neuveriteľne cynicko-arogantný postoj tejto vlády voči skupine občanov (z ktorých mnohí boli a dúfajme už nebudú voličmi štátostrany), ktorá sa snaží domôcť aspoň toho, aby bola registrovaná a vypočutá.
Pravdupovediac nečakala som, že vláda privíta zástupcov alternatívnych učiteľských odborov s otvorenou náručou, ale bohorovný, povýšenecký a arogantný postoj, ktorý zaujal premiér a ten pán hrajúci sa na ministra školstva, mi vyráža dych. Neviem sa zmieriť s týmto poznaním. Neviem sa zmieriť, že žijem v krajine, ktorej vládnu tieto monštrá. Neviem sa zmieriť s tým, že ľuďom, ktorí mi majú vládnuť, nestojím ani za to, aby predstierali, že im na mne záleží. Že im záleží na školstve. Nezáleží. A ešte to drzo priznávajú.
Popravde, ani v sne som nedúfala, že vláda splní podmienky štrajkujúcich v plnom rozsahu, ale (naivne) som očakávala, že pán hrajúci sa na ministra školstva, pozve kompetentných k slušnému rozhovoru o ohľadaní kompromisu. Nič také. Namiesto toho tabuľka so zavádzajúcimi (ak nie nepravdivými) číslami, ktorých pôvod a metódu výpočtu sme sa doteraz nedozvedeli. Alebo arogantný odkaz za ktorým sa už iba zatvorili dvere vládnej limuzíny. A najhorší odkaz pána premiéra a pána hrajúceho sa na ministra školstva čitateľný medzi riadkami celej tejto kauzy: Mlčte už, vráťte sa medzi múry chátrajúcich škôl, robte tak ako doteraz, vydržte ešte aspoň ďalšie 4 roky. A hlavne si nezabudnite z domu priniesť kancelársky papier!
