A tak som rozmýšľala. V časoch puberty som tvrdila, že nemáme vôbec načo byť hrdí a priznávam, skôr sa za tú našu krajinu tak trochu hanbila. Nemala som pocit, že by sme sa našou životnou úrovňou, či svetovými (ne)úspechmi mali čím chváliť najmä pred príslušníkmi krajín smerom na západ.
Postupom času som zistila, že to predsa len nebude u nás také zlé, že sú štáty, kde sú ľudia na tom oveľa horšie a minimálne ten mierny závan studu za vlastnú domovinu sa vytratil. Už sa mi viac nechcelo sypať si popol na hlavu a filmy ako Eurotrip, Hostel, či po novom aj seriál Dva a pol chlapa, ak by ste nevedeli, mi začali dvíhať adrenalín v krvi. I tak ale nemôžem povedať, že by som mala chuť sa biť do pŕs a hrdo sa hlásiť k slovenskému národu ako niektorí, väčšinou vtedy, keď to vôbec nie je potrebné.
Svet sa mení a človek sa mení tiež. Možno dospieva. A možno mení pohľad na svet. Neviem, či sa môžem označiť za hrdú Slovenku. No viem, že keď v cudzine stretnem Slovákov, stretnem milých, šikovných, usilovných, pracovitých, zábavných a srdečných ľudí s chuťou do života, ktorí sa uchytia kdekoľvek vo svete. Teší ma, že si vedia urobiť vo svete meno vynikajúcich študentov, pracovitých zamestnancov či úspešných podnikateľov. Vždy sa pousmejem, keď vidím Andreja Babiša, do ktorého Česi vkladajú veľkú nádej. Som rada, keď mi ľudia povedia, že máme krásnu prírodu a aj krásne ženy. Teší ma aj, že napodobujú slovenčinu, pretože sa im páči. Pyšne som v Nemecku predstavovala napríklad Pavla Holländera ako právnika, na ktorého môžeme byť právom hrdí a ktorého poznajú lepšie ako u nás doma. A rovnako hrdo predstavujem myšlienky Rada Procházku ako právnika z jeho kníh, ale i ako človeka a politika.
Je veľa vecí, na ktoré môžeme byť ako Slováci hrdí. A keby sme si prestali sypať popol na hlavu, našli by sme ich ešte oveľa viac. Len mám pocit, že si to dobré, čo nás spája, uvedomujeme až vtedy, keď Slovensko opustíme. No možno lepšie neskoro, ako nikdy.
Verím, že mnohí, ktorí pôsobia v zahraničí, sú odhodlaní sa hrdo do rodnej krajiny vrátiť. Len čakajú, že sa čosi zmení k lepšiemu. Mali by sme si však uvedomiť, že zázraky sa nedejú. Že treba priložiť ruku k dielu. Preto milí Slováci v zahraničí, skúste nezabúdať na svoju domovinu, skúste byť na ňu hrdí, prezentujte ju v pozitívnom svetle, zaujímajte sa o to, čo sa v nej deje a hlavne, skúste jej pomôcť. Ako, to nechám už len na vás – píšte, sponzorujte, choďte voliť, čokoľvek. Nech sa raz všetci môžeme s hrdosťou vrátiť na Slovensko. Alebo aspoň mať tú možnosť. Vopred vám ďakujem.